Cesty zadarmo

Jedným z argumentov používaných pre podporu existencie štátu je, že vďaka štátu máme zadarmo cesty. A keby boli cesty súkromné, tak by sme za ne museli platiť, a to by si nikto nemohol dovoliť a všetko by bolo drahé. A ako obvykle by určite nastala katastrofa, kolaps a koniec sveta. Pozrime sa však či tie cesty sú v skutočnosti naozaj zadarmo.

Predpokladajme, že každý kto má auto používa iba verejné cesty (súkromné cesty neexistujú). Zadefinujme si verejnú cestu ako typ služby, ktorej merná jednotka intenzity používania je kilometer. Čiže každý kto jazdí autom, je zároveň užívateľom služby poskytovanej štátom a to aké množstvo tejto služby od štátu dostane sa dá jednoducho zmerať počtom kilometrov, ktoré najazdí za merané obdobie. Pri službách dodávaných zákazníkom na trhovom princípe je obyčajne pravidlom, že poplatok za službu je účtovaný v závislosti od počtu spotrebovaných jednotiek tejto služby (squash podľa hodín, kosenie trávy podľa metrov štvorcových, kopírovanie podľa kusov a pod.) Táto služba je však zadarmo a jej nulová cena je nezávislá od počtu najazdených kilometrov. Alebo aspoň sa to tak na prvý pohľad vyzerá.

Je to však naozaj tak? Ak kvôli zjednodušeniu vynechám elektromobily a autá na CNG, tak všetci čo chodia autami po štátnych cestách musia do svojich áut tankovať benzín, alebo naftu. Spotreba pohonných hmôt je priamo úmerná počtu najazdených kilometrov. Čiže za každý prejdený kilometer motorista spáli určité množstvo nafty, ktoré si najprv musí kúpiť. Na tom samozrejme nie je nič znepokojujúce, pretože ťažba, výroba, či distribúcia nafty sa nedeje sama od seba a nafta ako každý spotrebiteľský tovar má svoju cenu. Samotnú potrebu kúpovať na každý kilometer naftu/benzín však ešte nemožno považovať za nepriamy poplatok za používanie ciest, pretože trhová cena nafty určovaná trhom a nie je nijako závislá od spôsobu jej použitia. Zároveň výrobca a predajca nafty (obyčajne) nie je v nijakom vzťahu k poskytovateľovi služby cestnej siete. Z rovnakého dôvodu nemožno považovať cenu tenisovej rakety za súčasť ceny za prenájom tenisového kurtu.


Čo sa však stane, keď štát ako monopolný prevádzkovateľ cestnej siete vydá dekrét, ktorým donúti všetkých motoristov zaplatiť daň za každý liter pohonných hmôt? V dekréte (ani nikde inde) sa síce nespomína, že výnosy z týchto daní budú použité na úhradu nákladov súvisiacich s údržbou a výstavbou cestnej siete, ale čo iné predstavuje táto daň ak nie skrytý poplatok za používanie cestnej siete? Nie je to rovnaký systém ako keby všetky tenisové kurty v krajine prevádzkovala jedna firma, ich použitie by bolo bezplatné, no zároveň by táto firma mala zákonom garantované právo na výber poplatku za každú predanú tenisovú loptičku? Pochyboval by niekto, že z týchto poplatkov si táto firma financuje prevádzku práve tých aktivít, ktoré ponúka naoko zadarmo? Preto môžeme akékoľvek dane uvalené na pohonné hmoty považovať za poplatok za použitie cestnej siete (rovnako ako všetky dane uvalené na iné predmety potrebné k použitiu tejto služby).

Fakt, že cesty nakoniec nie sú zadarmo nie je až taký prekvapivý. Žijeme v reálnom fyzickom svete, ktorý je charakteristický tým, že všetky zdroje sú obmedzené. Z tohoto poznania vyplýva, že žiadny statok, na ktorého na výrobu sa používajú tieto obmedzené zdroje (aj keby to mala byť iba ľudská práca) nemôže byť zadarmo. Že sa platí aj za použitie ciest je teda prirodzené a nemožno to považovať za niečo zlé, alebo nebodaj nemorálne. Čo však vzbudzuje pozornosť, je skrytý spôsob, akým si štát účtuje poplatky za túto službu. Skrývanie, zahmlievanie, alebo iné praktiky sťažujúce identifikáciu skutočnej ceny za tovar či službu sa totiž používajú vtedy, keď podnikateľský subjekt nechce, aby mohli jeho zákazníci jednoduchým spôsobom porovnať cenu s cenami konkurencie, prípadne s cenami substitučných služieb, pokiaľ konkurencia neexistuje. V praxi sa však takéto cenové praktiky vyskytujú v drvivej väčšine v odvetviach, ktoré sú silne regulované, kde sú vysoké bariéry vstupu (vďaka reguláciám) a tým pádom nízka konkurencia - telekomunikácie, teplárne, plynárne, elektrárne, bankovníctvo.

Pozrime sa teda, koľko štátu za použitie cestnej siete platíme. Upozorňuje vopred, že pôjde o hrubý odhad, pretože sa mi protiví venovať priveľa času vyhľadávaniu údajov v neprehladnej masej informácii, ktoré poskytuje chobotnica štátneho aparátu. Budem vychádzať z čísiel, ktoré mám v dispozícii a budem sa snažiť zaokrúhľovať smerom nadol a teda čiastka ku ktorej prídem bude pravdepodobnejšia priaznivejšia voči štátu.

Kedže jazdím na naftu, budem sa venovať iba nafte, hoci logicky sa ten istý postup dá použiť aj pre benzín. Pre jednoduchosť výpočtu si stanovím, že liter nafty na benzínových staniciach stojí €1 (vrátane DPH). Pri tejto cene tvorí DPH €0.19 Spotrebná daň uvalená štátom na liter nafty je (Január 2009) €0.481. Za každý liter nafty odvedieme štátu €0.671.

Pokiaľ jazdím s autom, ktoré má priemernú spotrebu 7 litrov na 100 kilometrov, tak cena použitia cesty, ktorú platím štátu je €4.697 za 100 kilometrov, alebo €0.047 za kilometer. Nasleduje tabuľka, ktorá ukazuje koľko vychádza cena za jeden kilometer cesty pri rôznej priemernej spotrebe a rôznej cene nafty.

cena nafty	spotreba [l/100km]
	5	6	7	8	9
1.00 EUR/l	€ 0.034	€ 0.040	€ 0.047	€ 0.054	€ 0.060
1.05 EUR/l	€ 0.034	€ 0.041	€ 0.048	€ 0.054	€ 0.061
1.10 EUR/l	€ 0.035	€ 0.041	€ 0.048	€ 0.055	€ 0.062
1.15 EUR/l	€ 0.035	€ 0.042	€ 0.049	€ 0.056	€ 0.063

Toto je teda minimálna cena ktorú platíme za kilometer štátu. V skutočnosti je táto cena vyššia, môj tip je, tak minimálne dvakrát až trikrát viac, pretože do ceny sa treba priamo započítať aj tieto položky: pokuty, daň z motorového vozidla (iba podnikatelia), kolky potrebné na vybavenie EČV, kolky potrebné na vybavenie vodičáku, poplatky za dovoz vozidka, poplatky za kontrolu originality, poplatky za STK, poplatky za diaľničnú známku. Ak by som chcel byť dôsledny, tak musím započítať aj daľšie poplatky, ktoré štátu odvádzajú iba motoristi - príklad DPH pri kúpe vozidla, DPH pri kúpe doplnkov, alebo servisných služieb, náklady spojené s kúpou povinného vybavenia ako je lekárnička, trojuholník, reflexná vesta (musím však uznať, že niektoré časti povinnej výbavy by pravdepodobne boli vyžadované aj súkromnými prevádzkovateľmi ciest). Ďalej nespočetné množstvo nepriamych a ťažko vyčíslitelných nákladov, ktoré sú dôsledkom štátnej regulácie a prevádzky cestnej siete ako napríklad: povinnosť mať v novom aute airbagy, zapnuté pásy, zákaz telefonovania počas jazdy, nulová tolerancia alkoholu počas jazdy, emisné limity vyžadované štátom, čas strávený vybavovaním povolení a potvrdení, čas strávený na pošte platením pokút a pod.

Aj keby som však pri argumentácii odmietol a nezapočítal všetky tieto dôsledy štátnej politiky v oblasti ciest, tak minimálna cena za kilometer o ktorej nemôže byť najmenších pochýb je vyššie spomenutá suma €0.047 (1.50 SK) za kilometer (akejkoľvek cesty, vrátane diaľnice, okresiek aj mestských ulíc) pri priemernej spotrebe 7 l na 100 kilometrov, ktorej sa žiadny motorista nemôže vyhnúť (podnikatelia - platcovia DPH, platia DPH za naftu/benzín platia rovnako ako neplatcovia, štát im však tento poplatok kompenzuje formou variabilnej provízie zo sumy ktorú títo podnikatelia vyberú ako DPH predajom svojich výrobkov koncovým spotrebiteľom.).

Témou nasledujúceho blogu bude zamyslenie sa nad tým, či dokážu súkromné subjekty takejto cene konkurovať, koľko stojí použitie kilometra cesty na existujúcich kvázi-súkromných cestách (čisto súkromné cesty momentálne neexistujú nikde na svete) a ako by mohol vyzerať svet, kde by štát neprevádzkoval, ani nereguloval cesty a cestnú prevádzku.