Na začiatok jeden fakt: Vo Veľkej Británii neexistuje občiansky preukaz.
Základný predpoklad z ktorého budem pri tejto úvahe vychádzať, je presvedčenie, že identita, totožnosť a osobné údaje všeobecne sú každého súkromným majetkom, osobným tajomstvom s ktorým má právo nakladať podľa svojho vlastného uváženia. To ako sa volám, koľko mám rokov a kde bývam je moja vec a nikto nemá právo ma nútiť k tomu, aby som mu tieto informácie vydal proti mojej vôli. Ak s touto premisou niekto nesúhlasí, nemusí čítať ďalej, som si istý, že nebude súhlasiť ani s aplikáciou tohoto princípu do praxe.
Keď vás pri prechádzke mestom náhodou osloví neznámy človek a opýta sa , ako sa voláte a kde bývate, tak väčšina ľudí si poklope po čele a rozhodne sa neznámeho ignorovať a bude pokračovať v ceste. Pokiaľ sa však neznámy predstaví ako váš nový sused, tak pravdepodobne sa predstavíte aj vy a poviete mu, že bývate na štvrtom poschodí. V prvom prípade, ste sa rozhodli, že svoje totžnosť neprezradíte, pretože k tomu nemáte dôvod. V druhom ste svoju totožnosť vymenili za možnosť nadviazania nového sociálneho kontaktu, ktorý sa v budúcnosti môže ukázať byť užitočným. Treba však zdôrazniť, že ide o akt dobrovoľnej výmeny ku ktorému vás nikto nenúti a vždy máte možnosť takúto výmenu neuskutočniť. Ak ste uzatvorený typ a nestojíte o to poznať svojich susedov bližšie, môžete sa suseda rozhodnúť ignorovať.
Pokiaľ vás však pri prechádzke zastaví policajt a vyzve vás na predloženie
dokladov totožnosti, tak ide o situáciu, kedy odovzdávate svoje osobné údaje nedobrovoľne, pretože za takouto žiadostou stojí nevyslovená hrozba násilia. Predstavte si, že by za vami prišiel nový sused a žiadal po vás vaše meno a adresu a zároveň vám pohrozil päsťou, že pokiaľ mu to nepoviete, tak vým dá do držky. Asi by sa našlo málo ľudí, ktorí by takéto konanie považovali za legitímne a správne. A predsa, akoby mávnutím čarovného prútika, ten istý čin, ten istý prístup považujeme všetci za oprávnený a morálne bezúhonný ak ho vykoná človek oblečený v uniforme reprezentujúci štátny aparát.
Čo oprávňuje štátny aparát jednať s ľuďmi spôsobom, ktorý oni sami odsudzujú a nepoužívajú a ak predsa sa niekto nájde, tak ho okamžite odsúdia a vylúčia zo svojej spoločnosti? Sociálni teoretici a zástancovia štátnej moci radi poukazujú na štát ako na inštitúciu, ktorá čerpá svoju legitimitu zo sociálneho kontraktu medzi vládou a občanmi, ktorí na ňu dobrovoľne delegujú právomoci. Ale moment - ja som si istý, že som na vládu určite nedelegoval právo kedykoľvek ma zastaviť na ulici a pod hrozbou násilia odo mňa pýtať osobné údaje (a navyše sa ma nikto ani nepýtal, žiadnu zmluvu s vládou som nepodpísal, tak kde je ten kontrakt?). Navyše nedisponujem právom kedykoľvek zastavovať ľudí na ulici a pýtať sa na ich meno a bydlisko, tým pádom takéto právo, alebo právomoc na vládu som nemohol delegovať, ani keby som chcel. Čiže teória sociálneho kontrakt je v tomto prípade neaplikovateľná (nie je aplikovateľná v nijakom prípade, ale o tom inokedy).
Nenapadá ma žiadna situácia, kedy by náhodné a námatkové kontrolovanie osobných údajov okoloidúcich (vrátane cestnej kontroly - hoci politika štátu v oblasti ciest a motorizmu je téma na samostatnú úvahu) políciou malo nejaký zmysel, alebo by slúžilo nejakému prospešnému účelu. Práve naopak, takéto praktiky sú bezúčelovou demonštráciou sily a inštitucionalizovanou buzeráciou obyvateľstva.
Faktom, ktorý treba spomenúť je, že vo väčšine civilizovaných krajín je legislatívne ukotvené právo nevypovedať. Donútiť človeka chráneného týmto právom prezradiť svoju totožnosť sa dá jedine násilím, respektíve špeciálnou aplikáciou násilia zvanou mučenie. Kupodivu, mučenie je považované za nelegitímne a neprípustné aj vtedy, keď je vykonávanéi služobníkmi štátnej moci (hoci v USA už morálny relativizmus dospel do takého štádia zdegenerovanosti, že aj mučenie je OK). Preto si dovolím tvrdiť, že v krajinách, kde nie je zavedená povinnosť nosiť so sebou štátny preukaz totožnosti - občiansky preukaz - sa buzerácia obyvateľstva vo forme nezmyselného a náhodného legitimovania vyskytuje vo veľmi obmedzenej miere, ak vôbec. Je jednoduchšie a aj akceptovateľnejšie niekomu násilým vziať doklady, ako ho mučením donútiť tieto údaje prezradiť. Preto si myslím, že zavedenie občianskych preukazov je priamou príčinou toho, prečo nás policajti nezmyselne dokladujú a ponižujú. Minimálne z toho dôvodu, že nosiť občiansky preukaz je povinné a teda jeho nenosenie je trestané pokutou, čím sa okamžite vytvára motivácia pre aparát túto povinnosť kontrolovať, pretože mu z toho plynú príjmy. A to je pravdepodobne jediná reálna fukcia občianskeho preukazu.
Zástancovia štátu by teraz určite vyskočili zo stoličiek a začali by tvrdiť, že občiansky preukaz je predsa dôležitá vec, bez ktorej nikto nevie kto v skutočnosti si, bez ktorej ti nikto neuverí, že si v skutočnosti tým za koho sa vydávaš. Bez občianskeho preukazu nastane obrovský neporiadok, každý bude každého podvádzať a každý sa bude báť že bude podvedený, nikto nikomu nebude dôverovať, prestane sa obchodovať, vytvoria sa zápchy na cestách, lietadla spadnú z neba a nastane apokalypsa. A navyše, keď polícia chytí niekoho pri páchaní zločinov (čo je zásadne odlišný prípad od vyššie spomínenej náhodnej buzerácie), tak ak sa zločinec rozhodne nevypovedať, tak ako bez občianskeho preukazu zistia o koho ide?
Obidvaty argumenty sú naivné, hlúpe a neskutočne povrchné. Začnem tým druhým, pretože sa dá jednoduchšie vyvrátiť. Akceptovat argument, že polícia potrebuje občianske preukazy na identifikáciu páchateľov sa dá iba pokiaľ zároveň veríme, že všetci zločinci, alebo potenciálni zločinci budú pri páchaní zločinov nosiť pri sebe takýto doklad. Alebo inak povedané, že zločinec nie je schopný porušiť dva predpisy zároveň. V niečo také sa samozrejme veriť nedá. Taktiež samotná potreba identifikovať zločinca je diskutabilná, pretože pokiaľ nám ide o spravodlivosť, tak dôležité je, aby bol páchateľ potrestaný (v ideálnom prípade tým, že musí kompenzovať poškodenému škodu ním spôsobenú) a nie aby sa odhalila jeho identita - tá je potrebná k jeho dolapeniu, v tomto prípade je však už zadržaný.
Argument o funkcii občianskeho preukazu ako univerzálnom preukaze totožnosti je sofistikovanejší, avšak akceptovateľná je iba jeho jedna polovica. Argumentácia taží hlavne z toho, že v súkromnom, verejnom a obchodnom styku častokrát nastávajú situácie, kedy jedna strana vyžaduje od druhej potvrdenie svojej totožnosti ako predpoklad uzatvorenia (dobrovoľného) kontraktu. Napríklad mobilný operátor sa potrebuje uistiť o vašej totožnosti pred tým ako vám vydá dotovaný telefón, alebo aktivuje paušálny program (za použitie služieb platíte až po ukončení obdobia a teda počas obdobia vám de facto operátor umožňuje používať jeho služby na úver). Nie je na škodu spomenúť, že sa jedná o dobrovoľnú výmenu a vy sa o poskytnutí svojich osobných rozhodujete sami a bez nátlaku. Pokiaľ sa rozhodnete súhlasiť a poviete operátorovi svoje meno, adresu, prípadne iné údaje, ktoré si vyžiada, môže nastať situácia, že vám operátor povie, že je mu ľúto, ale nemôže si dovoliť vám plne dôverovať a že potrebuje nejaký dôkaz o tom, že údaje čo mu poskytujete sú pravdivé. Teraz by zástancovia štátu a štátnej kontroly zajasali: "Vidíš a na to máme občiansky preukaz!". Ale bohužiaľ pre nich, radujú sa priskoro.
Zatiaľ sme iba preukázali, že na trhu (tvorenom spotrebiteľmi a producentmi) existuje reálna potreba po špeciálnom druhu služby - nazvime ju služba potvrdzovania totožnosti. Znamená existencia nejakej potreby automaticky, že jej uspokojenie by malo byť administrované štátom a vládou? Na trhu existuje nekonečne veľa rozmanitých potrieb ako potreba kosenia trávy, potreba nechodiť bosý, potreba nasýtiť sa. A predsa nikoho (okrem marxistov) nenapadne požadovať, aby kosenie trávy vykonávala vláda, vláda vyrábala a predávala topánky, vláda vyrábala jedlo, alebo prevádzkovala reštaurácie. Štát ako každý monopolista, keďže pre neho neexistuje hrozba konkurencie nie je motivovaný k tomu, aby služby v jeho réžii boli kvalitné, inovatívne, lacné, alebo iným spôsobom čo najlepšie uspokojovali potreby spotrebiteľov týchto služieb. Potreby bežných ľudí, obchodníkov, továrnikov, učiteľov, robotníkov, proste každého sú najefektívnejšie a najlepšie uspokojené v systéme voľného trhu, kde každý podnikateľ súťaží s ostatnými o preferenčné hlasy spotrebiteľov vyjadrené v peňažných jednotkách.
Ostáva už iba jediné - preukázať spôsob, akým spôsobom by v systéme voľného trhu bola dodaná služba potvrdenia, alebo zaručenia totožnosti v prípade neexistencie štátom prikázaného občianskeho preukazu. Jednotlivec si však nikdy nemôže byť istý tým, aké inovácie vystanú zo systému, kde slobodne prebiehajú transakcie a interakcie medzi miliónmi spotrebiteľov a stovkami, možno tisíckami výrobcov (inovácie a vynálezy veru nikdy nepochádzajú z hláv úradníkov a aparátčikov). Ale dá sa aspoň približne predpokladať akým smerom by sa toto odvetvie mohlo odoberať.
Najjednoduchším riešením je okopírovanie systému akým funguje občiansky preukaz. Ide o doklad, ktorý potvrdzuje, že ste kto ste. Pokiaľ sa ním preukážete, tak bude akceptovaný ako dôkaz toho, že to čo o sebe tvrdíte je pravda. Ak by však rovnaké údaje boli napísané na kúsku papiera, tak by to ako doklad akceptované nebolo. Čo robí papier dokladom je dôvera v toho, kto papier vydal a dôvera v to, že takýto papier nie je ľahké sfalšovať. Ak sa preukážem dokladom totožnosti vydaným slovenskou republikou, tak ten doklad bude akceptovaný do takej miery do akej miery má druhá strana kontraktu dôveru k slovenskej republike. Preto operátor prijme občiansky preukaz SR, prijme tiež pas Veľkej Británie, alebo môže sa zdráhať prijať preukaz čínskej ľudovej republiky - hoci ide o rovnaké dokumenty z hľadiska právnej sily. V skratke - doklad totožnosti je tak dobrý, akú reputáciu má jeho vydavateľ. Čiže akýkoľvek subjekt disponujúci reputáciou porovnateľnou s reputáciou slovenskej republiky môže výdávať doklady totožnosti, ktoré budú akceptované do rovnakej miery ako sú akceptované naše občianske preukazy.
Aplikácia do praxe by bola asi nasledovná: Podnikatelia by začali vydávať doklady totožnosti. Bežný človek Jano by si napríklad kúpil doklad totožnosti od firmy ABC. Firma ABC by Jana overila, že je naozaj Janom (napríklad pomocou iných osôb, alebo firiem, ktoré Jana poznajú), a že býva tam kde naozaj býva a pokiaľ by všetko súhlasilo, tak by mu vydala preukaz s vodotlačou, hologramom, fotkou a logom ABC. Zároveň by si ABC za túto službu účtovala istý poplatok, napríklad jeden krát za rok (preukaz by sa musel obnoviť každý rok, spolu s opätovným preverením správnosti údajov). Potom by Jano išiel do Orange, kde by sa preukázal dokladom od ABC, pričom Orange by doklad od ABC akceptovalo, lebo ABC má u Orange dobrú reputáciu a vedia, že ich overovací proces je kvalitný, preukaz je ťažko sfalšovateľný a nikdy sa im nestalo, že by ich podviedol niekto, kto mal preukaz ABC. Naproti tomu, všade na pobočkách Orange visia oznamy, že neakceptujú doklady od firmy ZZZ, pretože s touto firmou nemajú dobré skúsenosti - majú zlý overovací proces, doklady sú nekvalitné a podobne. To je samozrejme signálom pre existujúcich zákazníkov ZZZ, aby prešli ku konkurenčnej firme ABC (alebo inej). Takýto druh spätnej väzby by velmi silným spôsobom motivoval podnikateľov, aby sa vyvarovali akýmkoľvek praktikám, ktoré by ohrozili ich reputáciu ako dôveryhodného dodávateľa služieb potvrdzovania identity. Samozrejme, nič by nebránilo Janovi mať preukaz od viacerých podnikateľov a nie iba od ABC. Alebo by nič nebránilo ABC diverzifikovat ponúkané služby a vydávať čipové plastové karty miesto zalievaných papierov, vydávat stručné doklady iba s menom a fotkou pre menej dôležitý obchodný styk a obšírne doklady s fotkou, menom, adresou, dátumom narodenia a inými podrobnými údajmi, ktoré by Jano potreboval v obzvlášť senzitívnom obchodnom styku. Inovácií by za krátky čas bolo neúrekom a zákazníci by rozhodli, o ktoré stoja a ktoré naopak zaniknú ako nepodstatné hlúposti.
Výborným príkladom ako funguje voľný trh v tejto oblasti je internet. Na internete, kde je nestojíte svojmu obchodnému partnerovi tvárou v tvár, je preukázanie a dokázanie totožnosti nesmierne dôležité. A predsa to funguje a to dokonca bez akejkolvek vládnej regulácie. Internetové obchody, banky, alebo stránky s citlivým obsahom používajú elektronický podpis na overenie svojej identity. Elektronický podpis je ekvivalent dokladu totožnosti a je vydývaný súkromnými subjektami ako VeriSign, Thawte, SecureTrust, ktoré sa nazývajú certifikačné autority. Majú vynikajúcu reputáciu a certifikáty identity, ktoré sú nimi vydávané su všeobecne akceptované.
A teda milí etatisti, jediná opodstatnená funkcia občianske preukazu je naozaj iba buzerácia občanov.
Skúsme si predtaviť prostredie, kde záruka nie je vyžadovaná zákonom. Ako príklad použijem typický spotrebiteľký produkt - topánky. Výrobca topánok Alfréd vyrobí topánky a predá ich obchodníkovi s topánkami Borisovi. Boris topánky v obchode predáva bez záruky a v prípade, že sú od výroby pokazené, tak riziko nesie zákazník sám.
