Väčšina ľudí si povie - "Skvelá vec! Takto nám aspoň tí zlí kapitalisti nebudú predávať pokazené šmejdy, kvalita výrobkov porastie". Na prvý pohľad by sa zdalo, že to naozaj tak bude a takejto iniciatíve zo strany štátu sa nedá nič vyčítať. Avšak, ako poukázal Frederic Bastiat, alebo Henry Hazlitt, sú veci, ktoré je vidieť a veci ktoré nie je vidieť (nie na prvý pohľad). Vždy treba vedieť vyhodnotiť priame , ale aj nepriame dôsledky danej politiky. Pozrime sa teda, čo sa skrýva pod povrchom takéhoto štátneho nariadenia.
Netreba veľkú dávku abstraktného analytického myslenia, aby sme si dokázali predstaviť záručnú lehotu ako formu poistenia proti nepredvídanej udalosti - pokazeniu výrobku. Predaj takejto služby dokonca ani nemusí byť naviazaný na predaj samotného predmetu záruky - poistenia. Takáto služba by v systéme voľného trhu bola ponúkaná samostatne zákazníkom, ktorí by sa dobrovoľne rozhodli či o takú službu majú záujem, alebo nie. Niektorí spotrebitelia by uprednostnili riziko pred ušetrenými peniazmi, iní by si radšej priplatili za pocit bezpečia. Určite by sa našli spotrebitelia, ktorí by zvolili záruku-poistenie na 6 mesiacov, takisto by sa našli spotrebitelia, ktorí by zaplatili za 36 mesačnú záruku-poistenie.
Skúsme si predtaviť prostredie, kde záruka nie je vyžadovaná zákonom. Ako príklad použijem typický spotrebiteľký produkt - topánky. Výrobca topánok Alfréd vyrobí topánky a predá ich obchodníkovi s topánkami Borisovi. Boris topánky v obchode predáva bez záruky a v prípade, že sú od výroby pokazené, tak riziko nesie zákazník sám.Vtedy prichádza na scénu podnikateľ Cyril, ktorý si riziko a nevôľu zákazníkov toto riziko znášať uvedomuje ako podnikateľskú príležitosť. Cyril je znalec v obuvníckom odbore a po prezretí topánok od Alfríéda a usúdi, že ich kazivosť je zhruba 5%. Dohodne sa s Borisom, že v jeho obchode bude môcť (za províziu Borisovi) ponúkať jeho zákazníkom poistenie-záruku na práve zakúpený tovar - Alfrédove topánky, ktorá bude spočívať v tom, že ak sa topánky pokazia, tak ich Cyril zákazníkovi bezplatne vymení za nové. Cyril si zrátal, že keď bude cena poistenia 10% z ceny výrobku, tak mu ostane 5% na pokrytie predpokladanej kazivosti, 1% dá províziu Borisovi za možnosť použitia jeho obchodných priestorov a zvyšné 4% budú jeho zisk.
V prípade, že Cyril zle odhadol dopyt spotrebiteľov po takejto službe (zákazníci ju nekupujú), bude musieť znížiť cenu poistenia. Má priestor znižovať cenu až na 6%, kedy jeho zisk nebude žiadny a neoplatí sa mu nadaľej podnikať - čo sa dá interpretovať ako signál od spotrebitelov, že o takúto službu nestoja. V prípade, že o túto službu bude veľký záujem, okamžite sa tento nový trhový segment vrhnú daľší podnikatelia, ktorí tiež budú ponúkať takéto poistenie vo vidine jednoduchého zárobku. Viac podnikateľov znamená viac konkurencie, ktorá bude tlačiť ceny poistenia dole až na minimálnu akceptovateľnú úroveň pod ktorú si už poistovatelia nebudú môcť ísť, lebo by sa im v tomto segmente neoplatilo podnikať.
Cyril taktiež nesie riziko, že zle odhadne kazivosť (kvalitu) Alfrédových topánok. Riziko spočíva v tom, že ak bude kazivosť vyššia ako odhadol, tak bude musieť vymeniť viac topánok, čo bude mať za následok, že jeho náklady vzrastú na úkor jeho zisku. A ak bol jeho odhad bol priveľmi nesprávny, tak skončí v strate a zbankrotuje.
Treba poukázať na fakt, že neexituje priama korelácia medzi kvalitou výrobku a zárukou-poistením. Záruka-poistenie sa dá udeliť-predať na nekvalitný výrobok rovnakým spôsobom ako na kvalitný výrobok. Jediný rozdiel je v tom, že pri nekvalitných topánkach bude odhad rizika poisťovateľom vyšší ako pri kvalitných a následne cena záruky-poistenia pri nekvalitných topánkach porastie. Zvýšenie ceny poistenia pri nekvalitných topánkach by slúžilo ako identifikátor kvality pre spotrebiteľov. Zároveň by vytváralo tlak na výrobcov nekvalitných topánok, aby zlepšíli výrobný proces a skvalitnili svoje výrobky.
Taktiež by sa mohlo stať, že funkciu poistovateľa Cyrila by časom začal vykonávať aj Boris a Cyrila vyhodil zo svojho obchodu. Možno by poistenie začal ponúkať ako samostatne predajný produkt výrobca topánok Anton. Kým Alfréd, ktorý síce vie vyrábať kvalitné topánky, ale nikdy mu to s matematikou nešlo dobre sa rozhodol, že sa bude venovať iba výrobe a poistenie prenechá svojim obchodným partnerom Borisovi a Cyrilovi. Ašak najdôležitejšie je, že si spotrebitelia výberú či kúpia tovar bez poistenia, alebo s poistením (či uz ročným, polročným, alebo dvojročným) podľa svojho vlastného uváženia, preferencií a finančných možností. Ak Xénia potrebuje topánky na jeden ples a Tibor lakovky do hrobu, tak je pre nich zbytočné si k nim prikupovať aj záruku. Ak Veronika kupuje topánky svojim deťom, ktoré rastú ako z vody, tak si k nim neprikúpi dvojročnú záruku, ale iba polročnú. Príkladov by sa dalo násť na tisíce.
Vráťme sa preto na začiatok a pouvažujme, či je štátom prikázaná dvojročná záručná lehota na všetok tovar užitočným, alebo kontraproduktívnym nariadením. Po tejto krátkej analýze a teoretickom príklade môžeme s istotou konštatovať, že takéto nariadenie je škodlivé a jeho zrušením by spotrebitelia jednoznačne profitovali. Pretože keď sa pozrieme čo sa skrýva pod uhľadným povrchom takejto politiky, tak zistíme, že ide o nariadenie, ktoré násilím núti spotrebiteľa kúpiť si (od obchodníka, alebo výrobcu) poistenie výrobku v trvaní dvoch rokov - hoci by si v mnohých prípadoch vybral inú dĺžku, alebo by si poistenie nekúpil vôbec. Zároveň núti podnikateľov skryť cenu poistenia do ceny výrobku, čím sa potláča signál, ktorý spotrebiteľovi poskytuje cena poistenia ohľadom očakávanej kvality výrobku (a môže nastať situácia kedy lacný nekvalitný výrobok + drahá záruka stojí rovnako, alebo viac ako kvalitný výrobok + lacná záruka). Absencia takéhoto signálu zároveň znižuje motiváciu výrobcov vyrábať kvalitné výrobky. Čiže výsledok takejto štátnej politiky je presne opačný ako sa na prvý pohľad zdá. Tak to je bohužiaľ takmer pri všetkom do čoho sa štátni úradníci pustia.
A F. A. Hayek aj povedal prečo tomu tak je.
No comments:
Post a Comment