Kto zaplatí mýtne

Dnes len rýchlovka. Od nového roka budú prepravcovia (nad 3.5 tony) platiť štátu poplatok za každý kilometer, ktorý prejdú po štátnej socialistickej diaľnici a niektorých vybraných cestách prvej triedy. Navyše samozrejme stále zaplatia aj existujúci poplatok za použitie každého kilometra slovenských socialistických ciest vo forme spotrebnej dane a DPH uvalených na pohonné hmoty. V platení za užitočnú službu samozrejme nie je nič zlé, avšak je to katastrofa, keď sme donútení platiť jedinému monopolnému dodávateľom tejto služby - štátu (ktorý sa do tejto monopolnej pozície dostal pomocou hrozby násilia voči každému kto by chcel jeho postavenie chcel ohroziť pomocou lacnejšej a kvalitnejšej služby). Výsledkom je samozrejme neskutočne predražená a nekvalitná služba. A to predraženie môžeme kľudne vnímať ako daľšiu formu skrytého zdanenia.

Pretože, kto iný, ako obyvateľstvo zaplatí tieto dodatočné poplatky za diaľnice? A to hneď niekoľkými spôsobmi:

Najprv nás štát okradne o peniaze, ktoré použije na stavbu predraženého mýtneho systému. Predraženého tak ukrutným spôsobom, že by vyšlo lacnejšie zamestnať na desať rokov armádu nezamestnateľných absolventov socialistického školstva a postaviť ich s ceruzkou a notesom na každý kilometer spoplatnených ciest. Tak by mohli miesto bezdrôtových snímačov proste zapisoval na papier EČV okoloidúcich kamiónov.

Následne nás štát okradne o peniaze, ktoré potrebuje na prevádzku tohoto systému, ktorá bude - ako inak - katastrofálne drahá a neefektívna.

A nakoniec nás štát rafinovaným spúsobom okradne o daľšie nemalé peniaze, ktoré od nás budú nútení vyberať kamionisti a prepravné firmy, pretože svoje signifikatne vyššie náklady budú nútení zohľadniť v kalkulácii svojich cien. Tí prepravcovia, ktorým ich vyjednávacia pozícia neumožní tieto náklady premietnuť do cien budú nútení buď ušetriť náklady inde (a teda budú poskytovať nekvalitnejšiu a menej bezpečnú prepravu), alebo opustiť trh a prestať podnikať v tejto oblasti, ktorá sa vyznačuje celkom vysokou mierou konkurencie a marže a zisky sú stlačené na minimum. Zvýšenie cien prepravy sa ale nedotkne iba zákazníkov týchto prepravných firiem, ale všetkých obyvateľov - konečných spotrebiteľov. Pretože spotrebiteľ je na konci každého výrobného reťazca. A teda ak teda napríklad obchodníci (Tesco) budú musieť zaplatiť viac za prepravu tovaru do svojich obchodov, tak rovnakým spôsobom ako prepravcovia, aj obchodníci premietnu tieto náklady do svojich cien.

A tak v rámci trochu cynickej spravodlivosti, sa celé finančné bremeno, dodatočná daň a daľší malý kúsok parciálneho otroctva vráti naspäť k tým, ktorí sa hlasovaním vzdali svojej vlastnej slobody a prirodzených práv v prospech bandy kriminálnych sociopatov, ktorí im sľúbili kúsok bohatstva niekoho iného.

Kto velebí krádež, sám do svojho domu zlodeja pozýva.

Odpoveď: Ľudovít Ódor a voľný trh

Prednedávnom som si prečítal článok na sme.sk o voľnom trhu, alebo všeobecne o potrebe štátu pre zdravé fungovanie spoločnosti. Ide o niekoľko úryvkov z knihy Ľudovíta Ódora. Keďže tento človek je bankár (dokonca ešte horšie, člen bankovej randy NBS), tak ide o štandardné velebenie štátu a štátnych zásahov - taký pestrý ekonomický a sociálny etatistický mainstream z ktorého sa mi dvíha žalúdok. Pritom článok o úlohe štátu v spoločnosti napísaný bankárom by mal byť braný s rovnakou rezervou, ako keby som napríklad ja napísal pamflet o tom, že IT-čkári by mali vládnuť svetu. Faktom je, že bez štátnej moci (násilia) by všetky dnešné banky okamžite skrachovali a centrálna banka by ani nikdy nemohla vzniknúť.

Nemôžem tomu odolať, ale pôjdem odstavec po odstavci článku ako bol uverejnený na sme a dám ku každému svoj komentár. Citovaný článok bude v kurzíve, moje poznámky v rovnakom fonte ako tento odstavec.

Predstavte si futbalový zápas bez rozhodcu a bez pravidiel. Pripomínalo by to asi skôr gladiátorské hry z dávnej minulosti. Predsa nemôže každý robiť, čo chce, lebo by sme tu mali chaos a neporiadok. Platí to aj pre dobré fungovanie hospodárstva.

Mimoriadne hlúpa analógia. Futbalová hra je postavená na dobrovoľnosti a na kontrakte medzi hráčmi, klubmi a rozhodcom. Vopred sa dohodnú na pravidlách a akceptujú ich dobrovoľne. Analógia by bola správna, pokial by rozhodcom bol miestny chuligán, ktorý by násilím nútil všetkých ľudí v meste hrať futbal iba podľa jeho pravidiel a ktorý by zároveň unilateralisticky určoval koľko mu za službu rozhodcu zaplatia. A taktiež by rozhodca musel mať možnosť kedykoľvek meniť pravidlá hry. Autor sa zároveň mylne domieva, že absencia štátu automaticky znamená degeneráciu spoločnosti ku bezpráviu, chaosu a kanibalizmu medzi ľuďmi. O hospodárstve neskôr.

Je celkom logické, že bez niekoho, kto by chránil osobné vlastníctvo, vynucoval plnenie dohôd alebo určoval pravidlá pre výmenu, by ekonomiky vo svete neprekvitali. Štát teda jednoznačne potrebujeme vo forme fungujúcej polície, justície, obrany a zákonov, ustanovujúcich základné pravidlá hry.

Táto logická úvaha je správna, avšak iba z polovice. Isteže osobné vlasníctvo a plnenie dohôd musia byť chránené, inak by sa nerozvinulo žiadne hospodárstvo (alebo všeobecne by nenastala deľba práce), avšak prečo autor automaticky predpokladá, že takáto ochrana musí byť vykonávaná monopolistickým dodávateľom? Prečo by si nemohli ľudia svoj majetok chrániť sami, alebo dobrovoľne kontraktovať iné subjekty na vlastnú ochranu majetku (alebo vynútiteľnosť kontraktov)? Čo jednoznačne potrebujeme je prirodzené právo na ochranu majetku a vlastnej osoby a od tohoto práva sa odvíja všetko ostatné - polícia, justícia, zákony. Štát je presným opakom tohoto princípu - štát po nás vyžaduje, aby sme sa vzdali možnosti obstarávať si vlastnú bezpečnosť inak ako pomocou štátu a tým sa vystavujeme na pospas tomu najväčšiemu nebezpečenstvu pre náš majetok a životy - štátu samotnému. V celej histórii ľudstva je v rebríčku kradnutia a vraždenia štátna moc na prvej priečke.

Aby sme sa na to bližšie pozreli, rozoberieme dva fenomény: redistribúciu (znovurozdelenie) príjmu a zlyhania trhu. Voľakedy mali panovníci jednoduchú predstavu o redistribúcii: všetci museli odovzdať časť príjmu im. Veď veľké oslavy, chod paláca a vojenské roztržky niečo stoja. Bez ohľadu na to, či bol niekto chudobný alebo bohatý, musel do kráľovskej pokladnice prispieť.

Tento prístup sa okrem kozmetického pozlátka do dnešného času vôbec nezmenil. Dnešní politici majú o redistribúcii jednoduchú predstavu: všetci musia odovzdať časť príjmu im. Veď veľké štát glorifikujúce oslavy, chod grandióznych úradníckych palácov, zahraničné vojenské dobrodružstvá a kupovanie si priazne preferenčných skupín niečo stoja. Bez ohľadu na to, či je niekto chudobný, alebo bohatý, musí do štátnej pokladnice prispieť.

V moderných spoločnostiach má redistribúcia trochu iný význam: každému zabezpečiť aspoň minimálne živobytie. Fungovala by aj bez štátu? V určitej miere áno, veď dobrosrdečných a solidárnych duší nie je málo. Dokonca by to bolo z pohľadu ekonomickej efektivity veľmi vítané. Na druhej strane však uznávam, že nie každá spoločnosť je natoľko morálne vyspelá, aby dokázala bez štátneho zásahu zabezpečiť vysokú úroveň sociálnej súdržnosti. Navyše, redistribúcia príjmu funguje aj ako náhrada za chýbajúce poistenie proti individuálnym rizikám, ktoré nám môžu spôsobiť stratu príjmu.

Čiže, pokiaľ individuálni ľudia neprejavujú dostatočnú solidaritu s ľuďmi, ktorých nepoznajú ani ich nikdy v živote nevideli, tak ide o morálne nevyspelú spoločnosť a treba týchto ľudí násilím donútiť podeliť sa o výsledky svojej práce s tými, ktorých politická elita označí ako príjemcov. Takisto treba všetkých násilím prinútiť k poisteniu sa proti rôzným rizikám (ktorým, to opäť určí politická elita) či o to stoja, alebo nie - to v lepšom prípade. V horšom prípade má toto "poistenie" takú formu, že škodu, ktorú si jednotlivec vedome, alebo nevedome privodil sám, zaplatí niekto iný. Takýto redistribučný systém je rovnako spravodlivý a etický, ako keby sme v jednej experimentálnej dedine prijali nariadenie, že každý, kto si zlomí nohu má právo prísť s pištoľou ku susedovi a pýtať od neho peniaze na operáciu. A netrvalo to ani 3 odstavce a autor zabudol, že jeho vlastným prvotným argumentom na existenciu štátu bola ochrana súkromného vlastníctva.

Ľudsky povedané, je dobré vedieť, že ak sa nám niečo stane, štát pre našu rodinu zabezpečí základný príjem. Väčší „pokoj v duši" má aj ekonomické efekty vo forme menších výkyvov v spotrebe domácností.

Ľudsky povedané, je dobré vedieť, že sa môžeme správať nezodpovedne, keď dôsledky nášho správania môžeme beztrestne externalizovať na všetkých ostatných. O akých ekonomických efektoch autor hovorí v druhej vete netuším, ale spotrebe domácností ako motor ekonomiky sa vyskytuje väčšinou v slovníkoch ekonomických ignorámusov, ktorí nezvládajú ani základnú teóriu kapitálu klasickej ekonómie.

Okrem toho, jedno euro má pre bezdomovca podstatne väčšiu hodnotu ako pre Billa Gatesa, čo znamená, že ak sa to nepreženie, redistribúcia príjmu môže zvyšovať aj celkový blahobyt.

Toto je samozrejme hlúposť. Jedno euro samotné nemá žiadnu hodnotu, hodnotu majú tovary a služby, ktoré sa za jedno euro dajú výmeniť. Jedno euro má pre žobráka rovnakú hodnotu ako pre Billa Gatesa, ibaže ten dodatočný krajec chleba pre žobráka má pre neho marginálne vyššiu užitočnosť. Celkový blahobyt sa nijako nemení, mení sa iba redistribúcia tohoto majetku. Blahobyt krajiny sa mení iba ak sa v krajine vyrobí viac chlebov, viac práčiek, viac tovaru a služieb - ak rastú reálne príjmy obyvateľstva. Redistribúciou reálny príjem nerastie. Naopak ruka v ruke s redistribúciou bohatstvo krajiny klesá, pretože klesá motivácia k jeho vytváraniu.

Zároveň, ak by mal autor pravdu, tak by muselo platiť, že spoločnosť ktorá pozostáva z Billa Gatesa a milióna žobrákov bola relatívne bohatšia ako spoločnosť zložená z milióna príslušníkov strednej vrstvy (pri nezmenenom objeme produkcie takejto spoločnosti).

Druhým fenoménom sú zlyhania trhu. Už sme spomínali napríklad obranu štátu. Čím je táto služba špecifická? Ekonómovia hovoria predovšetkým o dvoch veciach: nerivalite a nevylúčiteľnosti.

Ak zjete pizzu, môžeme smelo predpokladať, že tú istú pizzu už nikto nezje. Navyše nie je problém zabezpečiť pre kuchára, aby danú osobu „vylúčil" z konzumácie tejto talianskej pochúťky. Trochu iné je to s obranou krajiny. Ak armáda chráni mňa, neubudne z nej. Moja spotreba tejto služby nemá vplyv na to, že aj sused Fero dostane ochranu. Nie sme teda rivali.

Navyše, ak už nás chránia, je takmer nemožné niekoho ďalšieho vylúčiť z toho, aby benefitoval z armády. Keby sme nechali armádu pre voľný trh, len málokto by chcel za ňu platiť, veď bude chránený aj vtedy, ak tí bohatší niečo zaplatia. Preto voľný trh takéto typy tovarov a služieb nevie poskytovať v dostatočnom množstve.

Obrana a armáda sú pojmy, ktoré majú zmysel iba keď hovoríme o obrane štátu, alebo pred štátom. V slobodnej krajine nie je armáda potrebná. Dokonca aj teraz existujú štáty, ktoré nemajú žiadnu armádu (napr. Kostarika). Ochrana majetku a osôb sa dá jednoducho zabezpečiť na trhovom princípe. Odporúčam čitateľom esej od H.H. Hoppeho - Private Production Of Defense, ktorá vyšla ako kapitola v knihe od rovnakého autora Democracy - God That Failed.

Druhým príkladom, kde voľný trh zlyhá, sú takzvané externality alebo „vedľajšie účinky". Robíme niečo pre seba, pritom nechtiac vplývame aj na okolie. Ide napríklad o fajčenie, vypúšťanie škodlivých látok alebo jazdenie autom.

Tieto príklady sa vyskytujú iba tam, kde nie sú jednoznačne definované a chránené vlastnícke práva (t.j. na územiach, ktoré sú vlastnené štátom) - ak fajčiť, alebo znečisťovať prostredie, tak KDE, na KOHO pozemku?

Nie vždy však ide o negatívny vplyv. Zodieraním školských lavíc síce sledujeme vlastné ciele, ale ako študovaní občania sme veľmi prospešní aj pre spoločnosť ako celok. Prečo sú externality problémom pre voľný trh? Lebo pri každej činnosti treba brať do úvahy úžitok pre celú spoločnosť. Voľný trh, kde konáme podľa vlastného záujmu, vedľajšie účinky zväčša ignoruje.

Potom by sme mali príliš veľa znečisťovania alebo príliš málo základných škôl. Práve preto štát „trestá" negatívne externality formou daní a pomáha pozitívnym externalitám vo forme úľav alebo samotným poskytovaním činnosti. Pri zlyhaní trhu ešte treba spomenúť aj možný vznik monopolov, kde je potrebná regulácia zo strany štátu.

Veľa znečistenia by sme mali preto, lebo štát nedokáže chrániť súkromný majetok, ktorý bol znečistený (keďže štát zlyháva vo svojich základných funkciách - najmä preto, lebo na danom teritóriu vystupuje ako monopolný dodávateľ ochrany a teda je pramálo motivovaný k dodávaniu kvalitných služieb). Málo škôl by sme mali preto, lebo niektorí jednotlivci o školy záujem nemajú a politické elity nie sú ochotné tieto preferencie akceptovať (aj to "málo" je iba subjektívne hodnotenie autora, pre niekoho iného možno to isté množstvo znamená "priveľa" - kto má pravdu?). Iste by taktiež bolo pre spoločnosť vhodné, aby každý vedel písať desiatimi prstami, ovládal aspoň 10 cudzých jazykov, alebo vedel pilotovat vrtulník - tak prečo sa zastavovať iba pri základných školách?

A monopoly, to by bola téma na samostatný blog. V skratke bude musieť stačíť fakt, že bez štátu (štátnej regulácie, štátnej monetárnej politiky, štátnej colnej politike, alebo dotáciám, daňovým prázdninám, verejnému obstarávaniu a pod.) by neexistovali žiadne veľké monopoly.

Nikde vo svete neexistuje ekonomika založená len na voľnom trhu, preto základnou otázkou je skôr miera štátnych zásahov. Ako sme mohli vidieť, vo viacerých prípadoch trh zlyháva. Teoreticky je teda opodstatnená reakcia zo strany štátu.

To že zlo existuje rozlezené po celom svete, neznamená, že jeho existenciu treba akceptovať a že tým pádom prestáva byť zlom. Taktiež domnelé zlyhania trhu ako ich uvádza autor, sú v skutočnosti iba zlyhania štátu a štátnych zásahov.

V praxi to však dosť často funguje tak, že „nápravné" opatrenia štátu sú ešte škodlivejšie ako zlyhania trhu. Navyše štátni úradníci vidia zlyhania trhu aj tam, kde nie sú. Darmo, ak máš v ruke kladivo, všetko vyzerá ako klinec. Najmä ak v druhej ruke držíš kosák.

V praxi to vyzerá, že všetky opatrenia štátu sú škodlivé. A je jedno, akej farby nosí tričko namyslený byrokratický intelektuál, ktorý ich vymyslel.