Zákaz fajčíť

Milí moji kamaráti

aj keď sme sa s palkom už mnohokrát zhodli, vyučovať hlúpu masu je ako hádzanie hrachu na stenu, alebo v tomto prípade výstižnejšie ako hádzanie periel sviňiam, moja nadľudská dobrota, rozhľad a starosť o blaho mojich blížnych mi nedovolí len tak hodiť flintu do žita. Posledné dva dni od nášho nedávneho posedenia pri pive som nemohol dobre spávať. Nespôsobila to kupodivu ani nadmerná dávka alkoholu, ani čašníčkine spektakulárne kozy ale jedna z mnohých konverzácií, pri ktorých mi bolo taktne naznačené aby som držal hubu a okamžite zmenil tému. Ja mám však na takéto veci dobrú pamäť a hoci sa vám načas podarilo zažehnať nebezpečenstvo osvietenia, trstenica vedomostí a nepriestrelnej argumentácie sa na vás vracia v podobe tohoto mailu.

Ide o štátnu reguláciu fajčenia v reštauráciách, alebo skôr o vašu všeobecnú akceptáciu tejto regulácie ako niečoho pozitívneho. Najprv musím povedať, že samotný fakt, že sa v reštauráciách (a krčmách kde podávajú jedlo) nefajčí považujem za pozitívnu vec a sám sa cítim lepšie v priestore kde sa nefajčí. To sa určite zhodneme všetci. Neschvaľujem však spôsob, ako sa k tomuto "dobru" prišlo. A myslím si, že každý s morálne konzistetným pohľadom na svet by mal mať podobný postoj. Aj pred reguláciou existovali miesta, kde sa nefajčilo a hoci každý z nás vyjadruje preferenciu nefajčiarskeho podniku, nikdy sme neboli ochotní za takúto službu si priplatiť v podobe väčšej námahy, ktorú by sme museli vydať, aby sme sa do takéhoto podniku dopravili. Význam každej ľudskej potreby sa dá kvalifikovať tým, aké úsilie (či už finančné alebo nie )pre jej uspokojenie je človek ochotný urobiť. Ak niekto demonštruje istú potrebu, ale nie je pre jej naplnenie ochotný pohnúť prstom, tak sa nedá hovoriť o reálnej potrebe. A tak sme sa, ako drvivá väčšina podporovateľov takejto regulácie a ako drvivá väčšina anonymnej lúzy dožadovali tejto služby (nefajčiarskeho podniku) zadarmo, pomocou štátu (teda efektívne pomocou násilia). Keď niekto chce niečo zadarmo, tak to znamená, že chce, aby za to zaplatil niekto iný. My sa radujeme a tešíme, pretože tentoraz sme na tej výhodnejšej strane socialistickej redistribúcie a navyše, naoko to vyzerá, že touto reguláciu väčšina ľudí získala a nestratil nikto. Nič také ako free lunch však neexistuje a to platí aj v tomto prípade. Za našu pohodlnosť zaplatili majitelia a prevádzkovatelia reštaurácií v podobe straty slobody v nakladaní so svojím vlastným majetkom a aj stratou klientely i keď pravdepodobne veľmi malou. Nad tým sa ešte dá mávnuť rukou, pretože v absolútnom merítku to naozaj nie je pre nich až taká tragédia, a tieto straty sa zdajú z nášho pohľadu byť oveľa menšie ako benefit, ktorý sme získali my ako hostia-nefajčiari. No ide o zlý a nemorálny princíp, na ktorom by spoločnosť nemala fungovať, pretože vlastnícke právo - vlastníctvo svojho vlastného tela a výsledkov svojej práce je fundamentálnym ľudským právom (a zároveň asi jediným skutočným) a je základom akejkoľvek civilizácie (v kontraste k barbarizmu - viď sovietsky zväz, severnú kóreu). Taktiež treba akékoľvek regulácie zavrhnúť z jednoduchého dôvodu, že na strane toho, koho práva boli včera oklieštené môžeme byť zajtra my. O pár dní na rovnakom princípe môžu zakázať v podnikoch hrať karty, zakázať vstup rodičom s deťmi, nalievať dvojité panáky, vstupovať v ruksakoch, zákazať vstup albínom, číňanom, katolíkom. Všetky takéto regulácie by určite našli populárnu podporu, či už v mene ochrany detí, alebo ochrany proti terorizmu, alkoholizmu, alebo čomukoľvek proti čomu v spoločnosti práve prevládal negatívny sentiment. A nielen v krčmách, ale všeobecne v takýchto podmienkach nebude môcť byť žiadne vlastníctvo ani žiadny majetok v bezpečí pred štátnym aparátom a populárnými redistributívnymi schémami.

Čiže nefajčenie áno, ale vynútené reálnym dopytom zákazníkov (a nie len šomraním o nedokonalosti kapitalizmu) a nie vynútené bajonetom štátnej moci, lebo jedného dňa ten bajonet môže byť tým istým spôsobom namierený na naše vlastné dvere.