The enemy is the state

Let me state this as plainly as possible. The enemy is the state. There are other enemies too, but none so fearsome, destructive, dangerous, or culturally and economically debilitating. No matter what other proximate enemy you can name — big business, unions, victim lobbies, foreign lobbies, medical cartels, religious groups, classes, city dwellers, farmers, left-wing professors, right-wing blue-collar workers, or even bankers and arms merchants — none are as horrible as the hydra known as the leviathan state. If you understand this point — and only this point — you can understand the core of libertarian strategy.

-- Lew Rockwell

global peace?

True peace will never be possible with a singular global power structure (e.g. global state); for once power is globally centralized, what more can the powerful seek to achieve? Thus, the powerful fight each other for control of the centralized authority, paranoia governs their minds, and distrust and hatred directs their actions. Power subsequently becomes its own worst enemy, as it eats away at its host and destroys the body within which it lives.

-- Andrew Gavin Marshall

z mailu mojim blizkym

hello rodina,

ak vam mozem poradit, tak cim skor zmente vsetky svoje uspory ktore mate denominovane v statnych menach na komodity, alebo aktiva kryte komoditami. Komodity ktore sa daju fyzicky vlastnit by mali mat prednost, pretoze o com uradnik nevie to vam nemoze ukradnut. Moj momentalny hot-pick je striebro. Celosvetovy experiment so socialnym statom, statom dirigovanym hospodarstvom a centralnymi bankami manipulovanou zasobou nekrytych penazi sa pomaly ale nezvratne blizi ku svojmu nevyhnutnemu koncu. Demokraticky politicky system doviedol vyspele krajiny za poslednych 100 rokov ku roznym formam socializmu, od plnohodnotneho socializmu na sposob venezuely alebo k nejakej forme statneho korporativizmu (tradicny nazov pre tuto formu usporiadania statu je fasizmus) ktory je charakteristicky pre europu a usa. Dosledkom je to, ze stat ako institucia ustanovena na ochranu zakladnych prav a slobod sa sam stal ich najvacsim nepriatelom. Momentalne je vyse polovica prijmu krajin nasilym odoberana ich tvorcom a prerozdelovana nie podla ekonomickych zakonov, ale podla politickych preferencii. Sukromnie jednotlivca a pravo na majetok dnes prakticky neexistuju. Neexistuje jedina oblast ludskeho jednania, kde by si invazivny stat neusurpoval ultimativne pravomoci. Nevyhnutnym dosledkom takehoto usporiadania je, ze kapitalova zakladna krajin degeneruje a hospodarstvo bude upadat, kedze prosperita a zivotna uroven je priamo umerna s vyskou kapitalu na hlavu. Akumulacia kapitalu sa neda dosiahnut inak ako sporenim. Dnes, kedy socialisticke centralne banky v usa a v eurozone drzia urokove miery blizko nule nespori nikto. Hospodarstvo sa nemoze znova nastartovat, pretoze kapital ktory je na to potrebny proste neexistuje. To co sa dnes prezentuje ako ozivenie je iba falosny boom vyvolany zaplavenim krajin novymi peniazmi, ktore vyvolavaju iluziu prosperity, ale akonahle sa rozplynu v ekonomike a sposobia nevyhnutny narast cien, nastane neprijemne vytriezvenie. V systeme centralnych bank, nekrytych rezerv su papierove penaze vytvarane jedine navysovanim dlhu - momentalne takmer vsetok novy dlh ktory sa vytvara je dlh statov. Staty skrachuju, otazna je iba forma bankrotu - prva moznost technicky bankrot, vyhlasenie platobnej neschopnosti vyzera byt politicky nepriechodnym - to sme mali moznost vidiet v grecku - politici urobia vsetko pre to, aby udrzali rozbehnuty vlak na trati. Ostava iba druha moznost - bankrot formou monetizacie dlhu - prekrytie stareho dlhu novym dlhom financovanych z cerstvo vytlacenych penazi centralnej banky. Coho dosledkom je nevyhnutna inflacia a pri vyske statneho dlhu USA a eurozony pojde s 90% pravdepodobnostou o hyperinflaciu. A ako uchranit svoj majetok pred zlodejskymi prstami statom sposobenej inflacie? Hop na zaciatok mailu.


m.

trying to sound smart

There are only two distinct classes of people. The producers and expropriators. While class of producers is that class whose income is derived from production and voluntary exchange, expropriators acquire their wealth from producers by means of violent action or by a threat of such action. Since the gain of the latter is necessarily loss of the former, these classes are in constant conflict. It also follows that the institution of state - the only social entity that can legally expropriate property of others is the source of all class conflicts within human societies.

Last day @HP

Posledný deň v HP. Niečo končí, niečo začína.


Bude mi chýbať tento dôverne známy podpazušný smrad...

Bola raz jedna krajina

V našej krajine vládne Rodina. Platíme im výpalné. V zásade toľko koľko si povedia. Ako všetky Rodiny, tak aj títo tvrdia, že za to aj niečo dostaneme. Hlavne sa oháňajú nejakou bezpečnosťou - áno, že oni sa starajú o našu bezpečnosť a poriadok na uliciach. Pár z nás aj zdvihlo hlavy a vraveli, že nemajú záujem, no prišla si po nich skupina ozbrojených hajzlov. Starý mlynár kládol odpor, tak ho zastrelili vo vlastnom dome ako psa. Ostatých odvliekli pred jedného z kmotrov, vystrojili šaškáreň, ktorú nazvali spravodlivým súdom a potom ich strčili do žalára. Odvtedy výpalné platí každý.

Po incidente so starým mlynárom nám Rodina všetkým pobrala zbrane. Opäť tvrdili, že to je pre našu bezpečnosť. Dnes má zbrane iba Rodina. A tí čo nesúhlasili opäť nedopadli dobre. Odvtedy to s našou krajinou išlo iba dolu vodou.

Výpalné je problém. Cítiť to, bolí to, hoci dá sa tomu všelijako povyhýbať - tu ukryť prasiatko, tu nepriznať obchod. No nepríjemné je, že jeho výška má stúpajúcu tendenciu. Nikdy nemajú kurvy dosť. Každý rok chcú viac a viac. Dokonca sú už tak drzí, že nám nedovolia uzatvárať obchody v peniazoch na ktorých sa dobrovoľne dohodneme. Keď chceme niečo predať alebo kúpiť, tak musím akceptovať zvláštne farebné popísané papieriky s obrázkami mŕtvych kmotrov. Takto keď sa im minú zdroje čo nakradli výpalným, tak si proste natlačia papierov koľko sa im zľúbi a kúpia si čo potrebujú. Ak odmietneš ich papier a nedáš im tovar -do žalára s tebou. Samozrejme takto je tých papierov stále viac a viac a jeho hodnota klesá a ceny všetkého rastú. No nie každý má možnosť chrániť sa pred takýmto okrádaním. Obuvníci aj farmári začali pýtať viac za svoje služby a tovar, lebo ceny ich vstupov išli hore. A hneď na nich Rodina ukázala prstom, že sú hyeny a kapitalisti a nepriatelia. Takže dvíhať ceny môžu iba tí, čo patria k Rodine, alebo sú s ňou aspoň spriaznení. A tak veľa z nás výrobcov končí opäť v žalároch. Sú aj takí čo sa na všetko vykašlali a odišli preč. Zvyšok prestal čokolvek vyrábať a iba sa bezcielne pretĺka.

V dnešných časoch už neexistuje oblasť kde by Rodina nemala svoje chápadlá. Ktokoľvek chce niečo tvoriť, potrebuje od Rodiny povolenie. To povolenie niečo stojí. A na niektoré činnosti Rodina povolenie vôbec nevydá a to hlavne tam, kde už Rodina má nastrčené svoje figúrky a nestojí o konkurenciu. Ak nie si s Rodinou kamarát, neostáva ti nič iné ako sa najať na prácu v jednom z Rodinných, alebo spriaznených podnikov. Chceli sme podnikať, robiť hodnoty - zakázali nám. Chceli sme doručovať pre ostatných listy. Chceli sme postaviť novú rýchlu železnicu. Chceli sme robiť telefónnu sieť. Chceli sme založiť malú banku. Chceli sme za mestom ťažiť ropu. Nešlo to, Rodina nedopustila. Zašlo to už tak ďaleko, že bez povolenia od Rodiny si nemôžeme postaviť ani skleník.

Rodina si robí nárok na všetku pôdu, ktorú nemá zatiaľ nikto vo vlastníctve. Aj keď ju sami vôbec nepotrebujú a neprináša im žiadny úžitok. Keď sa niekto z nás chce presťahovat a začať pretvárať divočinu na civilizáciu a hospodáriť, tak si túto pôdu musíme od rodiny kúpiť. A niekedy ani to nepomôže. Keďže Kmotri, skazení bezprácnym prebytkom a luxusom, dekadentní až po kosť kladú záujmy divočiny vyššie ako záujmy ľudí. Nepustia, nepredajú. Nedotknutá príroda im je milšia ako prosperita ľudí.

Ako jedno z prvých odvetví zabrali infraštruktúru a cesty. A tak im prišlo oveľa ľahšie a pohodlnejšie okrádať aj tých z nás čo žili v odľahlejších miestach. Potom došli na to, že za používanie ciest môžu vyberať ďalšie výpalné. Aj to im bolo málo. Vymysleli teda absurdné cestné pravidlá. Také, ktoré im umožnili ďalšie lúpenie pod smiešnym rúchom spravodlivosti, ktoré z obetí lúpeže urobilo výtržníkov. Opäť málo. Po čase vymysleli ešte absurdnejšie pravidlá, umožňujúce ešte bezočivejšiu lúpež. A tak sa dnes bežne stáva, že je niekto na ceste olúpený o polovicu svojich príjmov. Čo bude o rok, či dva nechcem pomyslieť.

Ťažko žiť v našej krajine. Rodina z nás vycicala všetku životnú energiu. Stagnujeme. Nikto nič netvorí - načo, veď všetko aj tak poberú. Ľudia sú apatickí. Morálka upadla. Susedia, komunity už nefungujú tak ako kedysi. Štandardné rodiny, ktoré storočia tvorili základ našej spoločnosti sú v rozvrate. Jediní, komu sa darí sú členovia Rodiny a tí, ktorí sú s nimi zadobre. Jediná činnosť v ktorej sa ľudia pretekajú je líškanie sa Rodine a boj o nedojedené zvyšky lupu ktoré im kmotrovia sem tam hodia z rozmaru.

Možno by sa niekto opýtal, ako je to možné, že v krajine zavládlo také bezprávie. Čo robia politici, polícia, justícia. Kde je štát? Štát? Kde je Štát?

V našej krajine vládne Rodina. V našej krajine vládne Štát. Štát je tou Rodinou!

Štát je Útlak. Je Zlo.

Pár myšlienok o minimálnej mzde

Ekonomické hľadisko. Minimálna mzda je nástroj cenovej regulácie. Reguluje minimálnu cenu práce na trhu. Fixácia minimálnej ceny práce pod cenu ktorá by bola dosiahnutá na slobodnom trhu má za dôsledok ten istý jav ako každá iná fixácia minimálnej ceny: hromadiace sa prebytky a následný odchod výrobcov z trhu. Na trhu práce hromadenie prebytkov znamená nezamestnanosť. Minimálna mzda (a následná dotácia ničnerobenia) je priamo zodpovedná za nezamestnanosť. Zrušením minimálnej mzdy a sociálnych dávok sa problém nezamestnanosti okamžite vyrieši.

Morálne hľadisko. Inštitúcia minimálnej mzdy je obľúbeným nástrojom rasistov po celom svete. Počas juhoafrického apartheidu, rasistické odbory boli najväčšími podporovateľmi vysokých minimálnych miezd. Ich metódou bolo zvýšenie minimálnej mzdy na takú úroveň, že efektívne žiadny domorodý kmeňový černoch nedokázal nájsť legálne zamestnanie.

Pokiaľ z inštitúcie minimálnej mzdy odfiltrujeme filantropické a socialistické táraniny , tak po praxeologickej stránke nám ostatne iba jediný význam a skutočný účel tejto inštitúcie - eliminovať konkurenciu zo strany pracovníkov, ktorí sú ochotní pracovať za menšiu mzdu.

Triedna spoločnosť

Karol Marx - dodnes oslavovaný a citovaný herald ideológie socializmu a komunizmu. Jeho ekonomické teórie sú mnohými stále považované za platné a akceptované ako teórie vysvetľujúce podstatu kapitalistického systému aj napriek tomu, že jeho dielo bolo nespočetne krát vyvrátené ako po ekonomickej tak aj po politickej či morálnej stránke [1]. Navyše (na rozdiel od Marxových súčasníkov) poznáme aj výsledok experimentálneho uvedenia marxistickej ekonómie a marxistického riadenia spoločnosti do praxe - stačí sa pozrieť na doteraz pretrvávajúce rozdiely medzi východnou a západnou európou, alebo pozorovať hospodársky a morálny rozklad krajín kde marxizmus stále pretrváva, alebo je práve zavádzaný (Kuba, Severná Kórea, Venezuela). Oveľa vhodnejšie by bolo, keby bol marxizmus konečne vyhodený na smetisko dejín, zabudnutý a ridikulizovaný v učebniciach spolu s podobnými nihilistickými alebo utopistickými hnutiami ako boli luddisti alebo parížska komúna. Pretrvávajúca Marxova popularita v intelektuálnych kruhoch je však zarážajúca.

Pozrime sa bližšie na jednu časť marxovho diela - dialektický, alebo materiálny koncept histórie - na marxistickú analýzu spoločnosti. Táto sociálna časť Marxovho diela sa spomedzi všetkých súčastí marxistickej doktríny teší mimoriadnej obľube, dokonca aj medzi ľudmi, ktorí inak odmietajú marxistické ekonomické analýzy. Marx bol presvedčený, že akákoľvek historická epocha je popísateľná prostredníctvom zápasu medzi spoločenskými triedami. Po zápase medzi otrokmi a otrokármi, plebejcami a patricijmi, roľníkmi a feudálmi dospela spoločnosti v 19. storočí do štádia kapitalizmu, ktorý je charakteristický zápasom medzi dvoma spoločenskými triedami : proletárom a buržoáziou. Buržoázia predstavuje vlastníkov výrobných prostriedkov - tých ktorí zamestnávajú námezných robotníkov. Proletariát je tá časť spoločnosti, ktorá nevlastní žiadne výrobné prostriedky a pre živobytie je nútená predávať svoju prácu. Ak existuje nejaká stredná vrstva (typickí prestavitelia su malí podnikatelia, farmári, remeselníci), tak podľa Marxa kapitalistická spoločnosť a sila konkurencie zo strany veľkých tovární spôsobí zánik takejto strednej vrstvy a začlení jej príslušníkov do tábora proletariátu (zostrujúci sa triedny boj) . A tak nakoniec ostanú proti sebe stáť v ostrom antagonizme iba dve vrstvy - tí ktorí usurpujú všetky výhody a tí, čo sú zotročení, zúbožení a vykorisťovaní. Avšak časom sa proletariát stane tak početným, až proti buržoázii povstane a násilým si zoberie späť čo mu právom prináleží. Víťazstvo proletariátu, medziobdobie socializmu - spoločného vlastníctva výrobných prostriedkov a následný utopický komunizmus sú posledným stupienkom vývoja ľudskej spoločnosti - komunizmus predstavuje koniec histórie.

Ak ste si po prečítaní predchádzajúceho odstavca zaťukali na čelo, znamená to, že máte zdravý rozum a pravdepodobne zvyšok článku ani nemusíte čítať. Pre tých, ktorí sa dostali až sem predostriem dva problémy s ktorými sa Marxova teória potýka.

Za prvé, Marxova historická analýza a predpoveď sa zatiaľ nenaplnili. Po takmer 150 rokov od uvedenia tejto teórie stredná vrstva stále existuje a jej početnosť od Marxových čias dokonca vzrástla (tento fakt dokonca samotný Marx spomína v niektorých svojich dielach). V kapitalizme existuje prirodzená tendencia k investovaniu v oblastiach s nižšími mzdami, čo bude mať za následok ich dorovnanie. Ľudia z oblastí s nižšími mzdami sú motivovaní k migrácii do oblasti s vyššími mzdami, čo opäť tlačí mzdy k vyrovaniu rozdielov. Na druhej strane podnikatelia sú motivovaní investovať do odvetví, ktoré sa vyznačuje vysokými ziskami a takto rozšírená výroba a konkurencia spôsobí stlačenie cien a ziskov nadol. Všeobecne teda kapitalizmus vedie k stieraniu rozdielov. Ak existuje oblasť, alebo odvetvie kde túto tendenciu nie je možné pozorovať, musí nutne existovať nejaká príčína ktorá tejto vyrovnávajúcej sile kapitalistickej spoločnosti bráni. Jedinou inštitúciou ktorá takouto silou disponuje je štát. Zvyšovanie rozdielov, bohatnutie bohatých na úkor chudobných, či likvidácia stredných vrstiev je charakteristická nie pre kapitalisitickú spoločnosť, ale pre rôzne formy intervencionistických štátov - oligarchické republiky, sociálno-demokratický sociálny štát, štátny korporativizmus - fašizmus, národnosocialistický korporatívizmus - nacizmus.

Druhý hlavný problém marxovej sociálnej analýzy je nedostatočná a nejasná definícia sociálnych tried. Podľa akého kľúča, akého kritéria vieme zadeliť jednotlivých ľudí do tej, či onej triedy? Marxove dielo žiadnu jasnú definíciu neobsahuje.

Ak je proletárom ten, ktorý si na živobytie zarába prácou, tak potom musí byť proletárom aj Žigo Pálffy. Ak je buržujom ten, kto si najíma zamestnancov a platí im za ich prácu (a vykorisťuje ich), tak potom všeobecný lekár zamestnávajúci sestru musí byť v rovnakej kategórii ako Rockefeller. Navyše ak tento lekár zanechá svoju súkromnú ambulanciu a nastúpi na lepšie platené miesto primára v súkromnej nemocnoci, stáva sa z pôvodného buržuja proletár. Delenie ľudí do tried podľa toho či sú zamestnancami, alebo zamestnávateľmi očividne nedáva zmysel.

Marx naznačuje, že proletárom je ten, kto nevlastní žiadne výrobné prostriedky. Potom však aj obyčajný stolár, ktorý vlastní kladivo, taxikár vlastniaci automobil, alebo farmár vlastniaci pôdu musí byť členom buržoázie. A čo taký vládny úradník - nevlastní žiadne výrobné prostriedky ani nikoho nezamestnáva, teda by mal patriť k proletariátu. Jeho príjem je však platený z peňazí odobratých prostredníctvom daní z miezd pracovníkov a teda by mal byť členom triedy vykoristovateľov. Kam teda zaradiť úradníkov?

Ako som už spomenul, žiadne Marxove dielo odpoveď na základnú otázku "Čo je trieda?" nedáva. Nezmyselné rozdelenie spoločnosti na triedu proletárov a buržoázie je teda výsledkom Marxovej snahy postaviť pavedu okolo svojho vlastného politického presvedčenia a nie výsledkom skutočného intelektuálneho bádania.

Navonok sa zdá, že Marx si bol tohoto nedostatku vedomý. V poslednom, treťom zväzku Marxovho Das Kapital (vydanom Engelsom po jeho smrti) sa nachádza kapitola "Triedy", kde Marx kladie otázky o tom čo vytvára spoločenské triedy, avšak nepodáva žiadnu odpoveď. Na konci kapitoly je iba poznámka od Engelsa, že "tu rukopis končí". Marxova analýza histórie, ktorá je celá postavená na triednom boji tak neobsahuje definíciu svojho základného konceptu! Táto kapitola na konci tretieho zväzku naznačuje, že Marx túto definíciu nestihol dokončiť a keby nebol zomrel, tak by sa v Das Kapital táto definícia nachádzala. Toto zdanie je ale zavádzajúce. Kapitola "Triedy" bola zaradná do tretieho zväzku posmrtne Engelsom, no rukopis tejto kapitoly je starší ako dátum vydania prvého zväzku Das Kapital (1867) a to, že sa k tomuto základnému kameňu celej svojej teórie do smrti nevrátil (1883) silno naznačuje, že Marx žiadnou uspokojujúcou definíciou triedy proste nedisponoval. Zaradenie tohoto rukopisu na koniec Kapitálu môžeme teda chápať ako Engelsov pokus o kamufláž tohoto faktu. Absencia definície triedy tak redukuje celý dialektický materializmus na nezmyselné bľabotanie a zmôšku hlúpostí.

Proti marxistickému rozdeleniu spoločnosti ponúkam takúto alternatívu. V štátom spravovanej spoločnosti existujú dve triedy: trieda výrobcov, ktorí získavajú príjem dobrovoľnou výmenou tovarov a služieb a trieda vykorisťovateľov, ktorí získavajú svoj príjem pomocou násilia od triedy výrobcov. Mierne poznamená verzia, avšak s rovnakým významom by znela nasledovne. V každom štáte existujú iba dve spoločnské triedy: trieda čistých platičov daní a trieda čistých príjemcov daní [2].

Aj keď na prvý pohľad sa zdá, že človek môže byť zároveň platcom daní, aj príjemcom, no v skutočnosti, po započítaní príjmov z trhovej (dobrovoľnej-mierovej) činnosti a odpočítaní príjmov z koercívnej činnosti môže človek spadať iba do jednej z týchto dvoch "čistých" tried. A z definície a prirodzenej podstaty týchto tried (a štátu) vyplýva, že druhá spoločenská trieda môže existovať jedine na úkor tej prvej. Zdroj vykorisťovania, konfliktu a zápasu medzi ľuďmi predstavuje mocenská inštitúcia štátu a nie inštitút trhu [3], alebo súkromného vlastníctva ako sa mylne domnieva Marx a jeho nepoučiteľní nasledovníci - rozdelenie spoločnosti na antagonistické triedy podľa vzťahu k trhu, výrobe a výrobným prostriedkom je nezmyselné [4].


[1] Napríklad Bohm-Bawerk, alebo von Mises.
[2] Daní vo forme akejkoľvek nedobrovoľnej (t.j. vynútenej pomocou násilia) výmeny tovarov alebo služieb - príklad: dane z príjmu, spotrebné dane, clá, cenové regulácie, nútený nákup alebo predaj tovaru či služby, pokuty, poplatky - priame, nepriame, skryté, finančného, alebo nefinančného charakteru.
[3] Jediná moc, ktorou učastník trhu disponuje je "moc" urobiť ponuku. Keďže ponuka môže byť odmietnutá, vyplýva z toho, že každá uskutočnená výmena musí byť výhodná pre obe zúčastnené strany
[4] Vztahy a záujmy vlastníkov výrobných prostriedkov (kapitalistov), podnikateľov a pracujúcich sú v skutočnosti v harmónii a nie v antagonizme ako predpokladajú marxisti. K tejto téme odporúčam prečítať si odpoveď Ludwiga von Mises na otázku "Are the interests of the American wage earners in conflict with those of their employers, or are the two in agreement?"

Najbohatší muž

Mám tu pekný ilustratívny dôkaz, že nežijeme kapitalizme. V kapitalizme jediným spôsobom ako nadobudnúť bohatstvo je pomocou dobrovoľnej výmeny na slobodnom trhu. A teda poskytovaním tovaru, alebo službieb výmenou za niečo, čo si druhá strana cení menej ako to čo získava (zvyčajne peniaze). Takýto obchod je obojstranne výhodný - obe strany profitujú. V kapitalizme sa tak najbohatšími mužmi planéty stávajú tí jedinci-podnikatelia, ktorí najefektívnejšie uspokojujú potreby čo najväčšieho počtu ľudí.
Naproti tomu v socializme a jeho rôznych odnožiach, kedy je hospodárstvo úplne, alebo čiastočne riadené štátnymi úradníkmi, sa najbohatšími ľuďmi planéty stávajú tí, ktorí majú najlepšie politické konekcie. Tí, ktorí možno uspokojujú potreby veľkej masy ľudí, ale nie preto, že by boli najefektívnejšími výrobcami daného tovaru, ale preto, lebo majú za sebou moc štátneho aparátu ktorý im pomocou násilia garantuje monopolné postavenie. Takým spôsobom nadobudol bohatstvo aj momentálne najbohatší človek planéty - Carlos Slim.

Externé hrozby

Hovorí sa, že inštitúcia vlády a štátu je potrebná, alebo ba priam nanahraditeľná v čase vojny. Teda vtedy, keď na danú krajinu, či teritórium útočí cudzia mocnosť. Vtedy je štát potrebný, aby ochránil životy a majetok obyvateľov pred touto mocnosťou. Opak je samozrejme pravdou, pretože štát ani vláda nedisponujú inými zdrojmi ako tými, ktorými v tom istom okamihu disponujú obyvatelia tejto krajiny. Aby ich vláda mohla použiť vo vojnovom úsilí, musí sa sama uchýliť k útoku na majetok (dane, inflácia, regulácia trhu, zavedenie prídelové systému) a na životy a slobodu svojich občanov (mobilizácia, stanné právo, nútené práce). Tým pádom treba uznať fakt, že v čase ohrozenia, vláda miesto ochrany svojich obyvateľov pred násilím, sama rozpútava násilie voči svojim obyvateľom za účelom ochrany svojej vlastnej.

Vojenské konflikty majú príčiny takmer v každom prípade, ak nie v úplne každom prípade, v konaní (často ide o stret imperiálnych ambícií) vlád štátov a preto každý konflikt treba chápať ako konflikt medzi vládami a nie ako konflikt medzi jednotlivcami z rôznych teritórií. O tom možno niekedy nabudúce.

Politické spektrum

Democrats:	Political Party favoring welfare and warfare
Republicans:	Political Party favoring welfare and warfare
Liberals:	Political Party favoring welfare and warfare
Conservatives:	Political Party favoring welfare and warfare
Fascists:	Political Party favoring welfare and warfare
Socialists:	Political Party favoring welfare and warfare
Communists:	Political Party favoring welfare and warfare
Nazis:	Political Party favoring welfare and warfare

(originally published by Robert Katz)

Jefferson

Niekedy sa oplatí pozrieť pár storočí vzad a načerpať trochu múdrosti od ľudí dávno mŕtvych. Ani nie dvesto päťdesiat rokov od založenia Spojených Štátov sa toto varovanie do bodky naplnilo.

“If Americans ever allow banks to control the issue of their currency, first by inflation and then by deflation, the banks will deprive the people of all property until their children will wake up homeless”
- Thomas Jefferson

Pomýlení kreténi

Bože koľko hlúpych ľudí chodí po svete. Nad takýmto ignorantstvom už naozaj rozum zastáva. Čo som dnes našiel:


Klasická školácka chyba. Iba zadubený a naivný človek, ktorý si nedovidí daľej od nosa, si môže myslieť, že keď americkí, alebo európski predstavitelia predstavujú svoju krajinu ako kapitalistickú, tak zlo, ktoré tieto krajiny šíria má pôvod v kapitalizme. Kapitalizmus je systém založený na dobrovoľnej výmene-obchode medzi slobodnými ľuďmi a ako taký vo svete dnes nikde neexistuje. Čo dnes vládne svetu je etatistická verzia fašo-kapitalizmu oklieštená a sperverznená socialistickými reguláciami na maximálnu únosnú mieru. Väčšina bohatých a mocných ľudí sa dostala k moci a bohatstvu vďaka servilnosti k štátu a korupcii a nie uspokojovaním potrieb zákazníkov, čo je jediný spôsob ako sa stať bohatým v kapitalistickej spoločnosti.
A tak nemôžem inak, musím ten plagát opraviť.