Triedna spoločnosť

Karol Marx - dodnes oslavovaný a citovaný herald ideológie socializmu a komunizmu. Jeho ekonomické teórie sú mnohými stále považované za platné a akceptované ako teórie vysvetľujúce podstatu kapitalistického systému aj napriek tomu, že jeho dielo bolo nespočetne krát vyvrátené ako po ekonomickej tak aj po politickej či morálnej stránke [1]. Navyše (na rozdiel od Marxových súčasníkov) poznáme aj výsledok experimentálneho uvedenia marxistickej ekonómie a marxistického riadenia spoločnosti do praxe - stačí sa pozrieť na doteraz pretrvávajúce rozdiely medzi východnou a západnou európou, alebo pozorovať hospodársky a morálny rozklad krajín kde marxizmus stále pretrváva, alebo je práve zavádzaný (Kuba, Severná Kórea, Venezuela). Oveľa vhodnejšie by bolo, keby bol marxizmus konečne vyhodený na smetisko dejín, zabudnutý a ridikulizovaný v učebniciach spolu s podobnými nihilistickými alebo utopistickými hnutiami ako boli luddisti alebo parížska komúna. Pretrvávajúca Marxova popularita v intelektuálnych kruhoch je však zarážajúca.

Pozrime sa bližšie na jednu časť marxovho diela - dialektický, alebo materiálny koncept histórie - na marxistickú analýzu spoločnosti. Táto sociálna časť Marxovho diela sa spomedzi všetkých súčastí marxistickej doktríny teší mimoriadnej obľube, dokonca aj medzi ľudmi, ktorí inak odmietajú marxistické ekonomické analýzy. Marx bol presvedčený, že akákoľvek historická epocha je popísateľná prostredníctvom zápasu medzi spoločenskými triedami. Po zápase medzi otrokmi a otrokármi, plebejcami a patricijmi, roľníkmi a feudálmi dospela spoločnosti v 19. storočí do štádia kapitalizmu, ktorý je charakteristický zápasom medzi dvoma spoločenskými triedami : proletárom a buržoáziou. Buržoázia predstavuje vlastníkov výrobných prostriedkov - tých ktorí zamestnávajú námezných robotníkov. Proletariát je tá časť spoločnosti, ktorá nevlastní žiadne výrobné prostriedky a pre živobytie je nútená predávať svoju prácu. Ak existuje nejaká stredná vrstva (typickí prestavitelia su malí podnikatelia, farmári, remeselníci), tak podľa Marxa kapitalistická spoločnosť a sila konkurencie zo strany veľkých tovární spôsobí zánik takejto strednej vrstvy a začlení jej príslušníkov do tábora proletariátu (zostrujúci sa triedny boj) . A tak nakoniec ostanú proti sebe stáť v ostrom antagonizme iba dve vrstvy - tí ktorí usurpujú všetky výhody a tí, čo sú zotročení, zúbožení a vykorisťovaní. Avšak časom sa proletariát stane tak početným, až proti buržoázii povstane a násilým si zoberie späť čo mu právom prináleží. Víťazstvo proletariátu, medziobdobie socializmu - spoločného vlastníctva výrobných prostriedkov a následný utopický komunizmus sú posledným stupienkom vývoja ľudskej spoločnosti - komunizmus predstavuje koniec histórie.

Ak ste si po prečítaní predchádzajúceho odstavca zaťukali na čelo, znamená to, že máte zdravý rozum a pravdepodobne zvyšok článku ani nemusíte čítať. Pre tých, ktorí sa dostali až sem predostriem dva problémy s ktorými sa Marxova teória potýka.

Za prvé, Marxova historická analýza a predpoveď sa zatiaľ nenaplnili. Po takmer 150 rokov od uvedenia tejto teórie stredná vrstva stále existuje a jej početnosť od Marxových čias dokonca vzrástla (tento fakt dokonca samotný Marx spomína v niektorých svojich dielach). V kapitalizme existuje prirodzená tendencia k investovaniu v oblastiach s nižšími mzdami, čo bude mať za následok ich dorovnanie. Ľudia z oblastí s nižšími mzdami sú motivovaní k migrácii do oblasti s vyššími mzdami, čo opäť tlačí mzdy k vyrovaniu rozdielov. Na druhej strane podnikatelia sú motivovaní investovať do odvetví, ktoré sa vyznačuje vysokými ziskami a takto rozšírená výroba a konkurencia spôsobí stlačenie cien a ziskov nadol. Všeobecne teda kapitalizmus vedie k stieraniu rozdielov. Ak existuje oblasť, alebo odvetvie kde túto tendenciu nie je možné pozorovať, musí nutne existovať nejaká príčína ktorá tejto vyrovnávajúcej sile kapitalistickej spoločnosti bráni. Jedinou inštitúciou ktorá takouto silou disponuje je štát. Zvyšovanie rozdielov, bohatnutie bohatých na úkor chudobných, či likvidácia stredných vrstiev je charakteristická nie pre kapitalisitickú spoločnosť, ale pre rôzne formy intervencionistických štátov - oligarchické republiky, sociálno-demokratický sociálny štát, štátny korporativizmus - fašizmus, národnosocialistický korporatívizmus - nacizmus.

Druhý hlavný problém marxovej sociálnej analýzy je nedostatočná a nejasná definícia sociálnych tried. Podľa akého kľúča, akého kritéria vieme zadeliť jednotlivých ľudí do tej, či onej triedy? Marxove dielo žiadnu jasnú definíciu neobsahuje.

Ak je proletárom ten, ktorý si na živobytie zarába prácou, tak potom musí byť proletárom aj Žigo Pálffy. Ak je buržujom ten, kto si najíma zamestnancov a platí im za ich prácu (a vykorisťuje ich), tak potom všeobecný lekár zamestnávajúci sestru musí byť v rovnakej kategórii ako Rockefeller. Navyše ak tento lekár zanechá svoju súkromnú ambulanciu a nastúpi na lepšie platené miesto primára v súkromnej nemocnoci, stáva sa z pôvodného buržuja proletár. Delenie ľudí do tried podľa toho či sú zamestnancami, alebo zamestnávateľmi očividne nedáva zmysel.

Marx naznačuje, že proletárom je ten, kto nevlastní žiadne výrobné prostriedky. Potom však aj obyčajný stolár, ktorý vlastní kladivo, taxikár vlastniaci automobil, alebo farmár vlastniaci pôdu musí byť členom buržoázie. A čo taký vládny úradník - nevlastní žiadne výrobné prostriedky ani nikoho nezamestnáva, teda by mal patriť k proletariátu. Jeho príjem je však platený z peňazí odobratých prostredníctvom daní z miezd pracovníkov a teda by mal byť členom triedy vykoristovateľov. Kam teda zaradiť úradníkov?

Ako som už spomenul, žiadne Marxove dielo odpoveď na základnú otázku "Čo je trieda?" nedáva. Nezmyselné rozdelenie spoločnosti na triedu proletárov a buržoázie je teda výsledkom Marxovej snahy postaviť pavedu okolo svojho vlastného politického presvedčenia a nie výsledkom skutočného intelektuálneho bádania.

Navonok sa zdá, že Marx si bol tohoto nedostatku vedomý. V poslednom, treťom zväzku Marxovho Das Kapital (vydanom Engelsom po jeho smrti) sa nachádza kapitola "Triedy", kde Marx kladie otázky o tom čo vytvára spoločenské triedy, avšak nepodáva žiadnu odpoveď. Na konci kapitoly je iba poznámka od Engelsa, že "tu rukopis končí". Marxova analýza histórie, ktorá je celá postavená na triednom boji tak neobsahuje definíciu svojho základného konceptu! Táto kapitola na konci tretieho zväzku naznačuje, že Marx túto definíciu nestihol dokončiť a keby nebol zomrel, tak by sa v Das Kapital táto definícia nachádzala. Toto zdanie je ale zavádzajúce. Kapitola "Triedy" bola zaradná do tretieho zväzku posmrtne Engelsom, no rukopis tejto kapitoly je starší ako dátum vydania prvého zväzku Das Kapital (1867) a to, že sa k tomuto základnému kameňu celej svojej teórie do smrti nevrátil (1883) silno naznačuje, že Marx žiadnou uspokojujúcou definíciou triedy proste nedisponoval. Zaradenie tohoto rukopisu na koniec Kapitálu môžeme teda chápať ako Engelsov pokus o kamufláž tohoto faktu. Absencia definície triedy tak redukuje celý dialektický materializmus na nezmyselné bľabotanie a zmôšku hlúpostí.

Proti marxistickému rozdeleniu spoločnosti ponúkam takúto alternatívu. V štátom spravovanej spoločnosti existujú dve triedy: trieda výrobcov, ktorí získavajú príjem dobrovoľnou výmenou tovarov a služieb a trieda vykorisťovateľov, ktorí získavajú svoj príjem pomocou násilia od triedy výrobcov. Mierne poznamená verzia, avšak s rovnakým významom by znela nasledovne. V každom štáte existujú iba dve spoločnské triedy: trieda čistých platičov daní a trieda čistých príjemcov daní [2].

Aj keď na prvý pohľad sa zdá, že človek môže byť zároveň platcom daní, aj príjemcom, no v skutočnosti, po započítaní príjmov z trhovej (dobrovoľnej-mierovej) činnosti a odpočítaní príjmov z koercívnej činnosti môže človek spadať iba do jednej z týchto dvoch "čistých" tried. A z definície a prirodzenej podstaty týchto tried (a štátu) vyplýva, že druhá spoločenská trieda môže existovať jedine na úkor tej prvej. Zdroj vykorisťovania, konfliktu a zápasu medzi ľuďmi predstavuje mocenská inštitúcia štátu a nie inštitút trhu [3], alebo súkromného vlastníctva ako sa mylne domnieva Marx a jeho nepoučiteľní nasledovníci - rozdelenie spoločnosti na antagonistické triedy podľa vzťahu k trhu, výrobe a výrobným prostriedkom je nezmyselné [4].


[1] Napríklad Bohm-Bawerk, alebo von Mises.
[2] Daní vo forme akejkoľvek nedobrovoľnej (t.j. vynútenej pomocou násilia) výmeny tovarov alebo služieb - príklad: dane z príjmu, spotrebné dane, clá, cenové regulácie, nútený nákup alebo predaj tovaru či služby, pokuty, poplatky - priame, nepriame, skryté, finančného, alebo nefinančného charakteru.
[3] Jediná moc, ktorou učastník trhu disponuje je "moc" urobiť ponuku. Keďže ponuka môže byť odmietnutá, vyplýva z toho, že každá uskutočnená výmena musí byť výhodná pre obe zúčastnené strany
[4] Vztahy a záujmy vlastníkov výrobných prostriedkov (kapitalistov), podnikateľov a pracujúcich sú v skutočnosti v harmónii a nie v antagonizme ako predpokladajú marxisti. K tejto téme odporúčam prečítať si odpoveď Ludwiga von Mises na otázku "Are the interests of the American wage earners in conflict with those of their employers, or are the two in agreement?"