Priznám sa, že veľa času som tomuto výskumu nevenoval, ale ako proof of concept to bude bohato stačiť. Na wikipédii sa mi podaril násť jeden príklad privátnej cesty v európe:
M6 Toll road UK - kvázi-súkromná cesta (pravidlá premávky sú regulované štátom). Cestu postavil súkromný subjekt, platia na nej pravidlá a regulácie ako na iných cestách Veľkej Británie. Prevádzkovateľ má zmluvne zabezpečené právo výberu mýta na dobu 50 rokov. Po uplynutí tejto doby diaľnica prepadne štátu. Výška mýtneho nie je nijako regulovaná.
Mýtne je (2009) 4.70 GBP za 43.5km. To vychádza 0.11 GBP/km, pri dnešnom kurze je to €0.12/km. To nie je taká zlá cena. Je to samozrejme viac ako naše priame náklady za kilometer, čo platíme štátu (zhruba €0.047). Traba však zvážiť nasledovné faktory:
- je to cena za použitie kilometra diaľnice (oproti našej cene €0.047 za kilometer akejkoľvek cesty)
- v cena je zarátaná britská DPH (čiže skutočná cena je nižšia)
- prevádzkovateľ je limitovaný jestvujúcimi pravidlami cestnej premávky a teda nemôže prísť s inováciami, ktoré by znížili prevádzkové náklady (a implicitne cenu pre konzumentov)*
- prevádzkovateľ vlastní cestu iba 50 rokov
- diaľnica nemá reálnu konkurenciu (iba ostatné štátne cesty), čiže cena je prinajmenšom oligopolistická
- ide o projekt vo Veľkej Británii, kde sú výrobné faktory všeobecne drahšie ako u nás (hlavne ľudská práca) a dá sa predpokladať, že výstavba rovnakého projektu u nás by bola lacnejšia
- môj výpočet ceny €0.047 nezahŕňa diaľničné známky a daň z motorových vozidiel, ktorú platia podnikatelia
Z toho si dovoľujem usúdiť, že čisto súkromné cesty prevádzkované za účelom zisku a platené spotrebiteľmi formou mýta by nás vyšlo lacnejšie ako doterajší systém skrytého financovania ciest cez spotrebnú daň a DPH uvalené na pohodnné hmoty.
*Pozn: tieto inovácie by zároveň museli byť akceptované spotrebiteľmi. Odmontovanie zvodidiel, alebo výmena asfaltového povrchu za štrkový by síce určite umožnili znížiť prevádzkové náklady, ale zákazníci by to pravdepodobne neprijali s nadšením.
Tuesday, November 10, 2009
Štát v abstrakcii
Etatistická doktrína. Subjekt A a B nedokážu mierumilovne spolunažívať a spolupracovať, pokiaľ sa nedohodnú na vytvorení subjektu S, ktorý na oboch bude mieriť zbraňou a hroziť, že použije násilie proti A ak bude porušovať práva B a naopak. Subjekt A a subjekt B delegujú ochranu svojich práv na subjekt S. Subjekt S vystupuje ako agent A aj B.
Skutočnosť: A vidí zbraň agenta zastupujúceho B. A sa zdrží agresie voči majetku B. B vidí zbraň agenta zastupujúceho A. B sa zdrží agresie voči majetku A. Je nutné, aby oboch zastupoval ten istý agent? Môžu sa v zjednodušenom svete (na izolovanom ostrove) subjekty A a B zastupovať sami?
Existencia S vychádza z vôle A a B a ich vzájomnej potreby takejto inštitúcie, ktorá sa bude starať o bezpečnosť a riešenie sporov. A a B dobrovoľne delegujú právomoc zastupovania na S. S koná v záujme A a B.
Skutočnost: Majiteľ (kráľ), alebo poručník (prezident) subjektu S vyžaduje od A aj od B, aby na danom teritóriu nepoužívali služby iného agenta ako S. S sa ustanovuje ako monopolistický dodávateľ bezpečnosti a jurisdikcie. S vyžaduje od A, aj B, aby sa vzdali prostriedkov vlastnej ochrany a zverili mu všetku starostlivosť o svoje bezpečie (odzbrojenie). S vyžaduje od A, aj B, aby kontrakt medzi A a S a B a S bol časovo neohraničený a nedal sa vypovedať. A aj B platia za služby S. S určuje cenu služby samostatne, A a B sú povinní zaplatiť akúkoľvek cenu (dane). S si vyhradzuje právo meniť pravidlá a samostatne určovať čo sú práva a povinnosti A a B (legislatíva). S si vyhradzuje právo robiť výkladať a meniť kontrakt (ústavu) uzatvorený medzi S a A a B.
Ktokoľvek, v koži pôvodných A a B, s aspoň štipkou zdravého rozumu, by určite takýto kontrakt s S nedohodol. Jediný spôsob, akým sa dá docieliť takáto organizácia spoločnosti je násilie. Ako vyzerá spoločnosť, ktorej základy spočívajú na násilí si netreba domýšľať, stačí otvoriť oči.
Skutočnosť: A vidí zbraň agenta zastupujúceho B. A sa zdrží agresie voči majetku B. B vidí zbraň agenta zastupujúceho A. B sa zdrží agresie voči majetku A. Je nutné, aby oboch zastupoval ten istý agent? Môžu sa v zjednodušenom svete (na izolovanom ostrove) subjekty A a B zastupovať sami?
Existencia S vychádza z vôle A a B a ich vzájomnej potreby takejto inštitúcie, ktorá sa bude starať o bezpečnosť a riešenie sporov. A a B dobrovoľne delegujú právomoc zastupovania na S. S koná v záujme A a B.
Skutočnost: Majiteľ (kráľ), alebo poručník (prezident) subjektu S vyžaduje od A aj od B, aby na danom teritóriu nepoužívali služby iného agenta ako S. S sa ustanovuje ako monopolistický dodávateľ bezpečnosti a jurisdikcie. S vyžaduje od A, aj B, aby sa vzdali prostriedkov vlastnej ochrany a zverili mu všetku starostlivosť o svoje bezpečie (odzbrojenie). S vyžaduje od A, aj B, aby kontrakt medzi A a S a B a S bol časovo neohraničený a nedal sa vypovedať. A aj B platia za služby S. S určuje cenu služby samostatne, A a B sú povinní zaplatiť akúkoľvek cenu (dane). S si vyhradzuje právo meniť pravidlá a samostatne určovať čo sú práva a povinnosti A a B (legislatíva). S si vyhradzuje právo robiť výkladať a meniť kontrakt (ústavu) uzatvorený medzi S a A a B.
Ktokoľvek, v koži pôvodných A a B, s aspoň štipkou zdravého rozumu, by určite takýto kontrakt s S nedohodol. Jediný spôsob, akým sa dá docieliť takáto organizácia spoločnosti je násilie. Ako vyzerá spoločnosť, ktorej základy spočívajú na násilí si netreba domýšľať, stačí otvoriť oči.
Sunday, November 8, 2009
Zákaz fajčíť
Milí moji kamaráti
aj keď sme sa s palkom už mnohokrát zhodli, vyučovať hlúpu masu je ako hádzanie hrachu na stenu, alebo v tomto prípade výstižnejšie ako hádzanie periel sviňiam, moja nadľudská dobrota, rozhľad a starosť o blaho mojich blížnych mi nedovolí len tak hodiť flintu do žita. Posledné dva dni od nášho nedávneho posedenia pri pive som nemohol dobre spávať. Nespôsobila to kupodivu ani nadmerná dávka alkoholu, ani čašníčkine spektakulárne kozy ale jedna z mnohých konverzácií, pri ktorých mi bolo taktne naznačené aby som držal hubu a okamžite zmenil tému. Ja mám však na takéto veci dobrú pamäť a hoci sa vám načas podarilo zažehnať nebezpečenstvo osvietenia, trstenica vedomostí a nepriestrelnej argumentácie sa na vás vracia v podobe tohoto mailu.
Ide o štátnu reguláciu fajčenia v reštauráciách, alebo skôr o vašu všeobecnú akceptáciu tejto regulácie ako niečoho pozitívneho. Najprv musím povedať, že samotný fakt, že sa v reštauráciách (a krčmách kde podávajú jedlo) nefajčí považujem za pozitívnu vec a sám sa cítim lepšie v priestore kde sa nefajčí. To sa určite zhodneme všetci. Neschvaľujem však spôsob, ako sa k tomuto "dobru" prišlo. A myslím si, že každý s morálne konzistetným pohľadom na svet by mal mať podobný postoj. Aj pred reguláciou existovali miesta, kde sa nefajčilo a hoci každý z nás vyjadruje preferenciu nefajčiarskeho podniku, nikdy sme neboli ochotní za takúto službu si priplatiť v podobe väčšej námahy, ktorú by sme museli vydať, aby sme sa do takéhoto podniku dopravili. Význam každej ľudskej potreby sa dá kvalifikovať tým, aké úsilie (či už finančné alebo nie )pre jej uspokojenie je človek ochotný urobiť. Ak niekto demonštruje istú potrebu, ale nie je pre jej naplnenie ochotný pohnúť prstom, tak sa nedá hovoriť o reálnej potrebe. A tak sme sa, ako drvivá väčšina podporovateľov takejto regulácie a ako drvivá väčšina anonymnej lúzy dožadovali tejto služby (nefajčiarskeho podniku) zadarmo, pomocou štátu (teda efektívne pomocou násilia). Keď niekto chce niečo zadarmo, tak to znamená, že chce, aby za to zaplatil niekto iný. My sa radujeme a tešíme, pretože tentoraz sme na tej výhodnejšej strane socialistickej redistribúcie a navyše, naoko to vyzerá, že touto reguláciu väčšina ľudí získala a nestratil nikto. Nič také ako free lunch však neexistuje a to platí aj v tomto prípade. Za našu pohodlnosť zaplatili majitelia a prevádzkovatelia reštaurácií v podobe straty slobody v nakladaní so svojím vlastným majetkom a aj stratou klientely i keď pravdepodobne veľmi malou. Nad tým sa ešte dá mávnuť rukou, pretože v absolútnom merítku to naozaj nie je pre nich až taká tragédia, a tieto straty sa zdajú z nášho pohľadu byť oveľa menšie ako benefit, ktorý sme získali my ako hostia-nefajčiari. No ide o zlý a nemorálny princíp, na ktorom by spoločnosť nemala fungovať, pretože vlastnícke právo - vlastníctvo svojho vlastného tela a výsledkov svojej práce je fundamentálnym ľudským právom (a zároveň asi jediným skutočným) a je základom akejkoľvek civilizácie (v kontraste k barbarizmu - viď sovietsky zväz, severnú kóreu). Taktiež treba akékoľvek regulácie zavrhnúť z jednoduchého dôvodu, že na strane toho, koho práva boli včera oklieštené môžeme byť zajtra my. O pár dní na rovnakom princípe môžu zakázať v podnikoch hrať karty, zakázať vstup rodičom s deťmi, nalievať dvojité panáky, vstupovať v ruksakoch, zákazať vstup albínom, číňanom, katolíkom. Všetky takéto regulácie by určite našli populárnu podporu, či už v mene ochrany detí, alebo ochrany proti terorizmu, alkoholizmu, alebo čomukoľvek proti čomu v spoločnosti práve prevládal negatívny sentiment. A nielen v krčmách, ale všeobecne v takýchto podmienkach nebude môcť byť žiadne vlastníctvo ani žiadny majetok v bezpečí pred štátnym aparátom a populárnými redistributívnymi schémami.
Čiže nefajčenie áno, ale vynútené reálnym dopytom zákazníkov (a nie len šomraním o nedokonalosti kapitalizmu) a nie vynútené bajonetom štátnej moci, lebo jedného dňa ten bajonet môže byť tým istým spôsobom namierený na naše vlastné dvere.
aj keď sme sa s palkom už mnohokrát zhodli, vyučovať hlúpu masu je ako hádzanie hrachu na stenu, alebo v tomto prípade výstižnejšie ako hádzanie periel sviňiam, moja nadľudská dobrota, rozhľad a starosť o blaho mojich blížnych mi nedovolí len tak hodiť flintu do žita. Posledné dva dni od nášho nedávneho posedenia pri pive som nemohol dobre spávať. Nespôsobila to kupodivu ani nadmerná dávka alkoholu, ani čašníčkine spektakulárne kozy ale jedna z mnohých konverzácií, pri ktorých mi bolo taktne naznačené aby som držal hubu a okamžite zmenil tému. Ja mám však na takéto veci dobrú pamäť a hoci sa vám načas podarilo zažehnať nebezpečenstvo osvietenia, trstenica vedomostí a nepriestrelnej argumentácie sa na vás vracia v podobe tohoto mailu.
Ide o štátnu reguláciu fajčenia v reštauráciách, alebo skôr o vašu všeobecnú akceptáciu tejto regulácie ako niečoho pozitívneho. Najprv musím povedať, že samotný fakt, že sa v reštauráciách (a krčmách kde podávajú jedlo) nefajčí považujem za pozitívnu vec a sám sa cítim lepšie v priestore kde sa nefajčí. To sa určite zhodneme všetci. Neschvaľujem však spôsob, ako sa k tomuto "dobru" prišlo. A myslím si, že každý s morálne konzistetným pohľadom na svet by mal mať podobný postoj. Aj pred reguláciou existovali miesta, kde sa nefajčilo a hoci každý z nás vyjadruje preferenciu nefajčiarskeho podniku, nikdy sme neboli ochotní za takúto službu si priplatiť v podobe väčšej námahy, ktorú by sme museli vydať, aby sme sa do takéhoto podniku dopravili. Význam každej ľudskej potreby sa dá kvalifikovať tým, aké úsilie (či už finančné alebo nie )pre jej uspokojenie je človek ochotný urobiť. Ak niekto demonštruje istú potrebu, ale nie je pre jej naplnenie ochotný pohnúť prstom, tak sa nedá hovoriť o reálnej potrebe. A tak sme sa, ako drvivá väčšina podporovateľov takejto regulácie a ako drvivá väčšina anonymnej lúzy dožadovali tejto služby (nefajčiarskeho podniku) zadarmo, pomocou štátu (teda efektívne pomocou násilia). Keď niekto chce niečo zadarmo, tak to znamená, že chce, aby za to zaplatil niekto iný. My sa radujeme a tešíme, pretože tentoraz sme na tej výhodnejšej strane socialistickej redistribúcie a navyše, naoko to vyzerá, že touto reguláciu väčšina ľudí získala a nestratil nikto. Nič také ako free lunch však neexistuje a to platí aj v tomto prípade. Za našu pohodlnosť zaplatili majitelia a prevádzkovatelia reštaurácií v podobe straty slobody v nakladaní so svojím vlastným majetkom a aj stratou klientely i keď pravdepodobne veľmi malou. Nad tým sa ešte dá mávnuť rukou, pretože v absolútnom merítku to naozaj nie je pre nich až taká tragédia, a tieto straty sa zdajú z nášho pohľadu byť oveľa menšie ako benefit, ktorý sme získali my ako hostia-nefajčiari. No ide o zlý a nemorálny princíp, na ktorom by spoločnosť nemala fungovať, pretože vlastnícke právo - vlastníctvo svojho vlastného tela a výsledkov svojej práce je fundamentálnym ľudským právom (a zároveň asi jediným skutočným) a je základom akejkoľvek civilizácie (v kontraste k barbarizmu - viď sovietsky zväz, severnú kóreu). Taktiež treba akékoľvek regulácie zavrhnúť z jednoduchého dôvodu, že na strane toho, koho práva boli včera oklieštené môžeme byť zajtra my. O pár dní na rovnakom princípe môžu zakázať v podnikoch hrať karty, zakázať vstup rodičom s deťmi, nalievať dvojité panáky, vstupovať v ruksakoch, zákazať vstup albínom, číňanom, katolíkom. Všetky takéto regulácie by určite našli populárnu podporu, či už v mene ochrany detí, alebo ochrany proti terorizmu, alkoholizmu, alebo čomukoľvek proti čomu v spoločnosti práve prevládal negatívny sentiment. A nielen v krčmách, ale všeobecne v takýchto podmienkach nebude môcť byť žiadne vlastníctvo ani žiadny majetok v bezpečí pred štátnym aparátom a populárnými redistributívnymi schémami.
Čiže nefajčenie áno, ale vynútené reálnym dopytom zákazníkov (a nie len šomraním o nedokonalosti kapitalizmu) a nie vynútené bajonetom štátnej moci, lebo jedného dňa ten bajonet môže byť tým istým spôsobom namierený na naše vlastné dvere.
Thursday, November 5, 2009
Cesty zadarmo
Jedným z argumentov používaných pre podporu existencie štátu je, že vďaka štátu máme zadarmo cesty. A keby boli cesty súkromné, tak by sme za ne museli platiť, a to by si nikto nemohol dovoliť a všetko by bolo drahé. A ako obvykle by určite nastala katastrofa, kolaps a koniec sveta. Pozrime sa však či tie cesty sú v skutočnosti naozaj zadarmo.
Predpokladajme, že každý kto má auto používa iba verejné cesty (súkromné cesty neexistujú). Zadefinujme si verejnú cestu ako typ služby, ktorej merná jednotka intenzity používania je kilometer. Čiže každý kto jazdí autom, je zároveň užívateľom služby poskytovanej štátom a to aké množstvo tejto služby od štátu dostane sa dá jednoducho zmerať počtom kilometrov, ktoré najazdí za merané obdobie. Pri službách dodávaných zákazníkom na trhovom princípe je obyčajne pravidlom, že poplatok za službu je účtovaný v závislosti od počtu spotrebovaných jednotiek tejto služby (squash podľa hodín, kosenie trávy podľa metrov štvorcových, kopírovanie podľa kusov a pod.) Táto služba je však zadarmo a jej nulová cena je nezávislá od počtu najazdených kilometrov. Alebo aspoň sa to tak na prvý pohľad vyzerá.
Je to však naozaj tak? Ak kvôli zjednodušeniu vynechám elektromobily a autá na CNG, tak všetci čo chodia autami po štátnych cestách musia do svojich áut tankovať benzín, alebo naftu. Spotreba pohonných hmôt je priamo úmerná počtu najazdených kilometrov. Čiže za každý prejdený kilometer motorista spáli určité množstvo nafty, ktoré si najprv musí kúpiť. Na tom samozrejme nie je nič znepokojujúce, pretože ťažba, výroba, či distribúcia nafty sa nedeje sama od seba a nafta ako každý spotrebiteľský tovar má svoju cenu. Samotnú potrebu kúpovať na každý kilometer naftu/benzín však ešte nemožno považovať za nepriamy poplatok za používanie ciest, pretože trhová cena nafty určovaná trhom a nie je nijako závislá od spôsobu jej použitia. Zároveň výrobca a predajca nafty (obyčajne) nie je v nijakom vzťahu k poskytovateľovi služby cestnej siete. Z rovnakého dôvodu nemožno považovať cenu tenisovej rakety za súčasť ceny za prenájom tenisového kurtu.
Čo sa však stane, keď štát ako monopolný prevádzkovateľ cestnej siete vydá dekrét, ktorým donúti všetkých motoristov zaplatiť daň za každý liter pohonných hmôt? V dekréte (ani nikde inde) sa síce nespomína, že výnosy z týchto daní budú použité na úhradu nákladov súvisiacich s údržbou a výstavbou cestnej siete, ale čo iné predstavuje táto daň ak nie skrytý poplatok za používanie cestnej siete? Nie je to rovnaký systém ako keby všetky tenisové kurty v krajine prevádzkovala jedna firma, ich použitie by bolo bezplatné, no zároveň by táto firma mala zákonom garantované právo na výber poplatku za každú predanú tenisovú loptičku? Pochyboval by niekto, že z týchto poplatkov si táto firma financuje prevádzku práve tých aktivít, ktoré ponúka naoko zadarmo? Preto môžeme akékoľvek dane uvalené na pohonné hmoty považovať za poplatok za použitie cestnej siete (rovnako ako všetky dane uvalené na iné predmety potrebné k použitiu tejto služby).
Fakt, že cesty nakoniec nie sú zadarmo nie je až taký prekvapivý. Žijeme v reálnom fyzickom svete, ktorý je charakteristický tým, že všetky zdroje sú obmedzené. Z tohoto poznania vyplýva, že žiadny statok, na ktorého na výrobu sa používajú tieto obmedzené zdroje (aj keby to mala byť iba ľudská práca) nemôže byť zadarmo. Že sa platí aj za použitie ciest je teda prirodzené a nemožno to považovať za niečo zlé, alebo nebodaj nemorálne. Čo však vzbudzuje pozornosť, je skrytý spôsob, akým si štát účtuje poplatky za túto službu. Skrývanie, zahmlievanie, alebo iné praktiky sťažujúce identifikáciu skutočnej ceny za tovar či službu sa totiž používajú vtedy, keď podnikateľský subjekt nechce, aby mohli jeho zákazníci jednoduchým spôsobom porovnať cenu s cenami konkurencie, prípadne s cenami substitučných služieb, pokiaľ konkurencia neexistuje. V praxi sa však takéto cenové praktiky vyskytujú v drvivej väčšine v odvetviach, ktoré sú silne regulované, kde sú vysoké bariéry vstupu (vďaka reguláciám) a tým pádom nízka konkurencia - telekomunikácie, teplárne, plynárne, elektrárne, bankovníctvo.
Pozrime sa teda, koľko štátu za použitie cestnej siete platíme. Upozorňuje vopred, že pôjde o hrubý odhad, pretože sa mi protiví venovať priveľa času vyhľadávaniu údajov v neprehladnej masej informácii, ktoré poskytuje chobotnica štátneho aparátu. Budem vychádzať z čísiel, ktoré mám v dispozícii a budem sa snažiť zaokrúhľovať smerom nadol a teda čiastka ku ktorej prídem bude pravdepodobnejšia priaznivejšia voči štátu.
Kedže jazdím na naftu, budem sa venovať iba nafte, hoci logicky sa ten istý postup dá použiť aj pre benzín. Pre jednoduchosť výpočtu si stanovím, že liter nafty na benzínových staniciach stojí €1 (vrátane DPH). Pri tejto cene tvorí DPH €0.19 Spotrebná daň uvalená štátom na liter nafty je (Január 2009) €0.481. Za každý liter nafty odvedieme štátu €0.671.
Pokiaľ jazdím s autom, ktoré má priemernú spotrebu 7 litrov na 100 kilometrov, tak cena použitia cesty, ktorú platím štátu je €4.697 za 100 kilometrov, alebo €0.047 za kilometer. Nasleduje tabuľka, ktorá ukazuje koľko vychádza cena za jeden kilometer cesty pri rôznej priemernej spotrebe a rôznej cene nafty.
| cena nafty | spotreba [l/100km] | ||||
| 5 | 6 | 7 | 8 | 9 | |
| 1.00 EUR/l | € 0.034 | € 0.040 | € 0.047 | € 0.054 | € 0.060 |
| 1.05 EUR/l | € 0.034 | € 0.041 | € 0.048 | € 0.054 | € 0.061 |
| 1.10 EUR/l | € 0.035 | € 0.041 | € 0.048 | € 0.055 | € 0.062 |
| 1.15 EUR/l | € 0.035 | € 0.042 | € 0.049 | € 0.056 | € 0.063 |
Toto je teda minimálna cena ktorú platíme za kilometer štátu. V skutočnosti je táto cena vyššia, môj tip je, tak minimálne dvakrát až trikrát viac, pretože do ceny sa treba priamo započítať aj tieto položky: pokuty, daň z motorového vozidla (iba podnikatelia), kolky potrebné na vybavenie EČV, kolky potrebné na vybavenie vodičáku, poplatky za dovoz vozidka, poplatky za kontrolu originality, poplatky za STK, poplatky za diaľničnú známku. Ak by som chcel byť dôsledny, tak musím započítať aj daľšie poplatky, ktoré štátu odvádzajú iba motoristi - príklad DPH pri kúpe vozidla, DPH pri kúpe doplnkov, alebo servisných služieb, náklady spojené s kúpou povinného vybavenia ako je lekárnička, trojuholník, reflexná vesta (musím však uznať, že niektoré časti povinnej výbavy by pravdepodobne boli vyžadované aj súkromnými prevádzkovateľmi ciest). Ďalej nespočetné množstvo nepriamych a ťažko vyčíslitelných nákladov, ktoré sú dôsledkom štátnej regulácie a prevádzky cestnej siete ako napríklad: povinnosť mať v novom aute airbagy, zapnuté pásy, zákaz telefonovania počas jazdy, nulová tolerancia alkoholu počas jazdy, emisné limity vyžadované štátom, čas strávený vybavovaním povolení a potvrdení, čas strávený na pošte platením pokút a pod.
Aj keby som však pri argumentácii odmietol a nezapočítal všetky tieto dôsledy štátnej politiky v oblasti ciest, tak minimálna cena za kilometer o ktorej nemôže byť najmenších pochýb je vyššie spomenutá suma €0.047 (1.50 SK) za kilometer (akejkoľvek cesty, vrátane diaľnice, okresiek aj mestských ulíc) pri priemernej spotrebe 7 l na 100 kilometrov, ktorej sa žiadny motorista nemôže vyhnúť (podnikatelia - platcovia DPH, platia DPH za naftu/benzín platia rovnako ako neplatcovia, štát im však tento poplatok kompenzuje formou variabilnej provízie zo sumy ktorú títo podnikatelia vyberú ako DPH predajom svojich výrobkov koncovým spotrebiteľom.).
Témou nasledujúceho blogu bude zamyslenie sa nad tým, či dokážu súkromné subjekty takejto cene konkurovať, koľko stojí použitie kilometra cesty na existujúcich kvázi-súkromných cestách (čisto súkromné cesty momentálne neexistujú nikde na svete) a ako by mohol vyzerať svet, kde by štát neprevádzkoval, ani nereguloval cesty a cestnú prevádzku.
Wednesday, November 4, 2009
Strašný kokotizmus alebo koniec zdravého rozumu
Čo mi dnes prišlo do schránky.
Otvorený list podpredsedovi vlády Slovenskej republiky Dušanovi Čaplovičovi.
Vážený pán Čaplovič.
S hrôzou som si prečítal v tlači Váš úmysel postaviť nové byty pre našu menšinu -Rómov z východu republiky. Iba pre nich! Všetko za neuveriteľnú sumu 200 miliónov EUR /cca 6 miliárd Sk/.
Hrôza ma premkla preto, lebo som si uvedomil, že ste zabudli na inú viac ohrozenú menšinu. Neustále tak robia a robili aj Vaši predchodcovia. Nebudem Vás napínať. Upozorňujem na menšinu -stredoškolsky a vysokoškolsky vzdelaných mladých ľudí. Cestujú za prácou do väčších miest .Tvrdo pracujú. Žijú v podnájmoch bez perspektívy na vlastný byt a vlastnú rodinu. Áno, sú aj odvážni, ktorí si kúpili byt na úver, ale splácať ho budú 30 rokov s nehoráznymi úrokmi! A už teraz sa s obavami pozerajú do budúcnosti.
Väčšina týchto inteligentných mladých ľudí by uvítala Vašu pomoc z fondov EU/alebo z iných zdrojov/ pre pomoc menšinám . Napríklad formou bezúročnej pôžičky alebo priamo finančnou dotáciou na stavbu domu, bytu. Investovať do vzdelaných ľudí sa tisíckrát vráti tejto spoločnosti. Títo vzdelaní mladí ľudia, ktorých nazývam ohrozenou menšinou by boli vďační aj za "nízkoštandartné" jednoizbové byty postavené v blízkom okolí Bratislavy.
Urobte prvé kroky týmto smerom, a nasmerujte finančnú pomoc z fondov EU tam ,kde to má zmysel. Buďte odvážny! Nepodľahnite tlaku eurofilných sociálnych demagógov, ktorí kvôli politickým ambíciám a blížiacim sa voľbám zabúdajú odkiaľ vyšli a presadzujú prílišnú tolerantnosť k netolerantným a nevďačným. Vzdelaní mladí ľudia sú budúcnosťou tejto krajiny!
S úctou Ing.Štefan Poliačik.
Po krátkej úvahe ma napadá jediné. Medzi Čaplovičom a Poliačikom nie je žiadny rozdiel. Jeden aj druhý chcú všetkým obyvateľom slovenska ukradnúť 200 miliónov, ktoré vytvorili svojou produktívnou prácou (inak sa to bohužiaľ nedá) a každý ich chce dať svojej obľúbenej protekčnej skupine. Čaplovič cigáňom. Poliačik študentom. Neukradnúť tie peniaze (vybrať o 200 miliónov eur menej na daniach), tak aby si všetci produktívni členovia spoločnosti mohli dovoliť kúpiť si tovary, alebo služby, ktoré sami uznajú za vhodné (napríklad aj štúdium pre svoje deti), to nenapdne ani jedného z nich (ani nikoho iného z verejnej sféry). A tak obaja spadajú do tej istej kategórie verejného zlodeja. Hoci Poliačik má lepší marketing a lepšiu šancu uspieť so svojou zlodejskou schémou u nerozmýšľajúcej masy.
Otvorený list podpredsedovi vlády Slovenskej republiky Dušanovi Čaplovičovi.
Vážený pán Čaplovič.
S hrôzou som si prečítal v tlači Váš úmysel postaviť nové byty pre našu menšinu -Rómov z východu republiky. Iba pre nich! Všetko za neuveriteľnú sumu 200 miliónov EUR /cca 6 miliárd Sk/.
Hrôza ma premkla preto, lebo som si uvedomil, že ste zabudli na inú viac ohrozenú menšinu. Neustále tak robia a robili aj Vaši predchodcovia. Nebudem Vás napínať. Upozorňujem na menšinu -stredoškolsky a vysokoškolsky vzdelaných mladých ľudí. Cestujú za prácou do väčších miest .Tvrdo pracujú. Žijú v podnájmoch bez perspektívy na vlastný byt a vlastnú rodinu. Áno, sú aj odvážni, ktorí si kúpili byt na úver, ale splácať ho budú 30 rokov s nehoráznymi úrokmi! A už teraz sa s obavami pozerajú do budúcnosti.
Väčšina týchto inteligentných mladých ľudí by uvítala Vašu pomoc z fondov EU/alebo z iných zdrojov/ pre pomoc menšinám . Napríklad formou bezúročnej pôžičky alebo priamo finančnou dotáciou na stavbu domu, bytu. Investovať do vzdelaných ľudí sa tisíckrát vráti tejto spoločnosti. Títo vzdelaní mladí ľudia, ktorých nazývam ohrozenou menšinou by boli vďační aj za "nízkoštandartné" jednoizbové byty postavené v blízkom okolí Bratislavy.
Urobte prvé kroky týmto smerom, a nasmerujte finančnú pomoc z fondov EU tam ,kde to má zmysel. Buďte odvážny! Nepodľahnite tlaku eurofilných sociálnych demagógov, ktorí kvôli politickým ambíciám a blížiacim sa voľbám zabúdajú odkiaľ vyšli a presadzujú prílišnú tolerantnosť k netolerantným a nevďačným. Vzdelaní mladí ľudia sú budúcnosťou tejto krajiny!
S úctou Ing.Štefan Poliačik.
Po krátkej úvahe ma napadá jediné. Medzi Čaplovičom a Poliačikom nie je žiadny rozdiel. Jeden aj druhý chcú všetkým obyvateľom slovenska ukradnúť 200 miliónov, ktoré vytvorili svojou produktívnou prácou (inak sa to bohužiaľ nedá) a každý ich chce dať svojej obľúbenej protekčnej skupine. Čaplovič cigáňom. Poliačik študentom. Neukradnúť tie peniaze (vybrať o 200 miliónov eur menej na daniach), tak aby si všetci produktívni členovia spoločnosti mohli dovoliť kúpiť si tovary, alebo služby, ktoré sami uznajú za vhodné (napríklad aj štúdium pre svoje deti), to nenapdne ani jedného z nich (ani nikoho iného z verejnej sféry). A tak obaja spadajú do tej istej kategórie verejného zlodeja. Hoci Poliačik má lepší marketing a lepšiu šancu uspieť so svojou zlodejskou schémou u nerozmýšľajúcej masy.
Subscribe to:
Comments (Atom)
