Kto zaplatí mýtne

Dnes len rýchlovka. Od nového roka budú prepravcovia (nad 3.5 tony) platiť štátu poplatok za každý kilometer, ktorý prejdú po štátnej socialistickej diaľnici a niektorých vybraných cestách prvej triedy. Navyše samozrejme stále zaplatia aj existujúci poplatok za použitie každého kilometra slovenských socialistických ciest vo forme spotrebnej dane a DPH uvalených na pohonné hmoty. V platení za užitočnú službu samozrejme nie je nič zlé, avšak je to katastrofa, keď sme donútení platiť jedinému monopolnému dodávateľom tejto služby - štátu (ktorý sa do tejto monopolnej pozície dostal pomocou hrozby násilia voči každému kto by chcel jeho postavenie chcel ohroziť pomocou lacnejšej a kvalitnejšej služby). Výsledkom je samozrejme neskutočne predražená a nekvalitná služba. A to predraženie môžeme kľudne vnímať ako daľšiu formu skrytého zdanenia.

Pretože, kto iný, ako obyvateľstvo zaplatí tieto dodatočné poplatky za diaľnice? A to hneď niekoľkými spôsobmi:

Najprv nás štát okradne o peniaze, ktoré použije na stavbu predraženého mýtneho systému. Predraženého tak ukrutným spôsobom, že by vyšlo lacnejšie zamestnať na desať rokov armádu nezamestnateľných absolventov socialistického školstva a postaviť ich s ceruzkou a notesom na každý kilometer spoplatnených ciest. Tak by mohli miesto bezdrôtových snímačov proste zapisoval na papier EČV okoloidúcich kamiónov.

Následne nás štát okradne o peniaze, ktoré potrebuje na prevádzku tohoto systému, ktorá bude - ako inak - katastrofálne drahá a neefektívna.

A nakoniec nás štát rafinovaným spúsobom okradne o daľšie nemalé peniaze, ktoré od nás budú nútení vyberať kamionisti a prepravné firmy, pretože svoje signifikatne vyššie náklady budú nútení zohľadniť v kalkulácii svojich cien. Tí prepravcovia, ktorým ich vyjednávacia pozícia neumožní tieto náklady premietnuť do cien budú nútení buď ušetriť náklady inde (a teda budú poskytovať nekvalitnejšiu a menej bezpečnú prepravu), alebo opustiť trh a prestať podnikať v tejto oblasti, ktorá sa vyznačuje celkom vysokou mierou konkurencie a marže a zisky sú stlačené na minimum. Zvýšenie cien prepravy sa ale nedotkne iba zákazníkov týchto prepravných firiem, ale všetkých obyvateľov - konečných spotrebiteľov. Pretože spotrebiteľ je na konci každého výrobného reťazca. A teda ak teda napríklad obchodníci (Tesco) budú musieť zaplatiť viac za prepravu tovaru do svojich obchodov, tak rovnakým spôsobom ako prepravcovia, aj obchodníci premietnu tieto náklady do svojich cien.

A tak v rámci trochu cynickej spravodlivosti, sa celé finančné bremeno, dodatočná daň a daľší malý kúsok parciálneho otroctva vráti naspäť k tým, ktorí sa hlasovaním vzdali svojej vlastnej slobody a prirodzených práv v prospech bandy kriminálnych sociopatov, ktorí im sľúbili kúsok bohatstva niekoho iného.

Kto velebí krádež, sám do svojho domu zlodeja pozýva.

Odpoveď: Ľudovít Ódor a voľný trh

Prednedávnom som si prečítal článok na sme.sk o voľnom trhu, alebo všeobecne o potrebe štátu pre zdravé fungovanie spoločnosti. Ide o niekoľko úryvkov z knihy Ľudovíta Ódora. Keďže tento človek je bankár (dokonca ešte horšie, člen bankovej randy NBS), tak ide o štandardné velebenie štátu a štátnych zásahov - taký pestrý ekonomický a sociálny etatistický mainstream z ktorého sa mi dvíha žalúdok. Pritom článok o úlohe štátu v spoločnosti napísaný bankárom by mal byť braný s rovnakou rezervou, ako keby som napríklad ja napísal pamflet o tom, že IT-čkári by mali vládnuť svetu. Faktom je, že bez štátnej moci (násilia) by všetky dnešné banky okamžite skrachovali a centrálna banka by ani nikdy nemohla vzniknúť.

Nemôžem tomu odolať, ale pôjdem odstavec po odstavci článku ako bol uverejnený na sme a dám ku každému svoj komentár. Citovaný článok bude v kurzíve, moje poznámky v rovnakom fonte ako tento odstavec.

Predstavte si futbalový zápas bez rozhodcu a bez pravidiel. Pripomínalo by to asi skôr gladiátorské hry z dávnej minulosti. Predsa nemôže každý robiť, čo chce, lebo by sme tu mali chaos a neporiadok. Platí to aj pre dobré fungovanie hospodárstva.

Mimoriadne hlúpa analógia. Futbalová hra je postavená na dobrovoľnosti a na kontrakte medzi hráčmi, klubmi a rozhodcom. Vopred sa dohodnú na pravidlách a akceptujú ich dobrovoľne. Analógia by bola správna, pokial by rozhodcom bol miestny chuligán, ktorý by násilím nútil všetkých ľudí v meste hrať futbal iba podľa jeho pravidiel a ktorý by zároveň unilateralisticky určoval koľko mu za službu rozhodcu zaplatia. A taktiež by rozhodca musel mať možnosť kedykoľvek meniť pravidlá hry. Autor sa zároveň mylne domieva, že absencia štátu automaticky znamená degeneráciu spoločnosti ku bezpráviu, chaosu a kanibalizmu medzi ľuďmi. O hospodárstve neskôr.

Je celkom logické, že bez niekoho, kto by chránil osobné vlastníctvo, vynucoval plnenie dohôd alebo určoval pravidlá pre výmenu, by ekonomiky vo svete neprekvitali. Štát teda jednoznačne potrebujeme vo forme fungujúcej polície, justície, obrany a zákonov, ustanovujúcich základné pravidlá hry.

Táto logická úvaha je správna, avšak iba z polovice. Isteže osobné vlasníctvo a plnenie dohôd musia byť chránené, inak by sa nerozvinulo žiadne hospodárstvo (alebo všeobecne by nenastala deľba práce), avšak prečo autor automaticky predpokladá, že takáto ochrana musí byť vykonávaná monopolistickým dodávateľom? Prečo by si nemohli ľudia svoj majetok chrániť sami, alebo dobrovoľne kontraktovať iné subjekty na vlastnú ochranu majetku (alebo vynútiteľnosť kontraktov)? Čo jednoznačne potrebujeme je prirodzené právo na ochranu majetku a vlastnej osoby a od tohoto práva sa odvíja všetko ostatné - polícia, justícia, zákony. Štát je presným opakom tohoto princípu - štát po nás vyžaduje, aby sme sa vzdali možnosti obstarávať si vlastnú bezpečnosť inak ako pomocou štátu a tým sa vystavujeme na pospas tomu najväčšiemu nebezpečenstvu pre náš majetok a životy - štátu samotnému. V celej histórii ľudstva je v rebríčku kradnutia a vraždenia štátna moc na prvej priečke.

Aby sme sa na to bližšie pozreli, rozoberieme dva fenomény: redistribúciu (znovurozdelenie) príjmu a zlyhania trhu. Voľakedy mali panovníci jednoduchú predstavu o redistribúcii: všetci museli odovzdať časť príjmu im. Veď veľké oslavy, chod paláca a vojenské roztržky niečo stoja. Bez ohľadu na to, či bol niekto chudobný alebo bohatý, musel do kráľovskej pokladnice prispieť.

Tento prístup sa okrem kozmetického pozlátka do dnešného času vôbec nezmenil. Dnešní politici majú o redistribúcii jednoduchú predstavu: všetci musia odovzdať časť príjmu im. Veď veľké štát glorifikujúce oslavy, chod grandióznych úradníckych palácov, zahraničné vojenské dobrodružstvá a kupovanie si priazne preferenčných skupín niečo stoja. Bez ohľadu na to, či je niekto chudobný, alebo bohatý, musí do štátnej pokladnice prispieť.

V moderných spoločnostiach má redistribúcia trochu iný význam: každému zabezpečiť aspoň minimálne živobytie. Fungovala by aj bez štátu? V určitej miere áno, veď dobrosrdečných a solidárnych duší nie je málo. Dokonca by to bolo z pohľadu ekonomickej efektivity veľmi vítané. Na druhej strane však uznávam, že nie každá spoločnosť je natoľko morálne vyspelá, aby dokázala bez štátneho zásahu zabezpečiť vysokú úroveň sociálnej súdržnosti. Navyše, redistribúcia príjmu funguje aj ako náhrada za chýbajúce poistenie proti individuálnym rizikám, ktoré nám môžu spôsobiť stratu príjmu.

Čiže, pokiaľ individuálni ľudia neprejavujú dostatočnú solidaritu s ľuďmi, ktorých nepoznajú ani ich nikdy v živote nevideli, tak ide o morálne nevyspelú spoločnosť a treba týchto ľudí násilím donútiť podeliť sa o výsledky svojej práce s tými, ktorých politická elita označí ako príjemcov. Takisto treba všetkých násilím prinútiť k poisteniu sa proti rôzným rizikám (ktorým, to opäť určí politická elita) či o to stoja, alebo nie - to v lepšom prípade. V horšom prípade má toto "poistenie" takú formu, že škodu, ktorú si jednotlivec vedome, alebo nevedome privodil sám, zaplatí niekto iný. Takýto redistribučný systém je rovnako spravodlivý a etický, ako keby sme v jednej experimentálnej dedine prijali nariadenie, že každý, kto si zlomí nohu má právo prísť s pištoľou ku susedovi a pýtať od neho peniaze na operáciu. A netrvalo to ani 3 odstavce a autor zabudol, že jeho vlastným prvotným argumentom na existenciu štátu bola ochrana súkromného vlastníctva.

Ľudsky povedané, je dobré vedieť, že ak sa nám niečo stane, štát pre našu rodinu zabezpečí základný príjem. Väčší „pokoj v duši" má aj ekonomické efekty vo forme menších výkyvov v spotrebe domácností.

Ľudsky povedané, je dobré vedieť, že sa môžeme správať nezodpovedne, keď dôsledky nášho správania môžeme beztrestne externalizovať na všetkých ostatných. O akých ekonomických efektoch autor hovorí v druhej vete netuším, ale spotrebe domácností ako motor ekonomiky sa vyskytuje väčšinou v slovníkoch ekonomických ignorámusov, ktorí nezvládajú ani základnú teóriu kapitálu klasickej ekonómie.

Okrem toho, jedno euro má pre bezdomovca podstatne väčšiu hodnotu ako pre Billa Gatesa, čo znamená, že ak sa to nepreženie, redistribúcia príjmu môže zvyšovať aj celkový blahobyt.

Toto je samozrejme hlúposť. Jedno euro samotné nemá žiadnu hodnotu, hodnotu majú tovary a služby, ktoré sa za jedno euro dajú výmeniť. Jedno euro má pre žobráka rovnakú hodnotu ako pre Billa Gatesa, ibaže ten dodatočný krajec chleba pre žobráka má pre neho marginálne vyššiu užitočnosť. Celkový blahobyt sa nijako nemení, mení sa iba redistribúcia tohoto majetku. Blahobyt krajiny sa mení iba ak sa v krajine vyrobí viac chlebov, viac práčiek, viac tovaru a služieb - ak rastú reálne príjmy obyvateľstva. Redistribúciou reálny príjem nerastie. Naopak ruka v ruke s redistribúciou bohatstvo krajiny klesá, pretože klesá motivácia k jeho vytváraniu.

Zároveň, ak by mal autor pravdu, tak by muselo platiť, že spoločnosť ktorá pozostáva z Billa Gatesa a milióna žobrákov bola relatívne bohatšia ako spoločnosť zložená z milióna príslušníkov strednej vrstvy (pri nezmenenom objeme produkcie takejto spoločnosti).

Druhým fenoménom sú zlyhania trhu. Už sme spomínali napríklad obranu štátu. Čím je táto služba špecifická? Ekonómovia hovoria predovšetkým o dvoch veciach: nerivalite a nevylúčiteľnosti.

Ak zjete pizzu, môžeme smelo predpokladať, že tú istú pizzu už nikto nezje. Navyše nie je problém zabezpečiť pre kuchára, aby danú osobu „vylúčil" z konzumácie tejto talianskej pochúťky. Trochu iné je to s obranou krajiny. Ak armáda chráni mňa, neubudne z nej. Moja spotreba tejto služby nemá vplyv na to, že aj sused Fero dostane ochranu. Nie sme teda rivali.

Navyše, ak už nás chránia, je takmer nemožné niekoho ďalšieho vylúčiť z toho, aby benefitoval z armády. Keby sme nechali armádu pre voľný trh, len málokto by chcel za ňu platiť, veď bude chránený aj vtedy, ak tí bohatší niečo zaplatia. Preto voľný trh takéto typy tovarov a služieb nevie poskytovať v dostatočnom množstve.

Obrana a armáda sú pojmy, ktoré majú zmysel iba keď hovoríme o obrane štátu, alebo pred štátom. V slobodnej krajine nie je armáda potrebná. Dokonca aj teraz existujú štáty, ktoré nemajú žiadnu armádu (napr. Kostarika). Ochrana majetku a osôb sa dá jednoducho zabezpečiť na trhovom princípe. Odporúčam čitateľom esej od H.H. Hoppeho - Private Production Of Defense, ktorá vyšla ako kapitola v knihe od rovnakého autora Democracy - God That Failed.

Druhým príkladom, kde voľný trh zlyhá, sú takzvané externality alebo „vedľajšie účinky". Robíme niečo pre seba, pritom nechtiac vplývame aj na okolie. Ide napríklad o fajčenie, vypúšťanie škodlivých látok alebo jazdenie autom.

Tieto príklady sa vyskytujú iba tam, kde nie sú jednoznačne definované a chránené vlastnícke práva (t.j. na územiach, ktoré sú vlastnené štátom) - ak fajčiť, alebo znečisťovať prostredie, tak KDE, na KOHO pozemku?

Nie vždy však ide o negatívny vplyv. Zodieraním školských lavíc síce sledujeme vlastné ciele, ale ako študovaní občania sme veľmi prospešní aj pre spoločnosť ako celok. Prečo sú externality problémom pre voľný trh? Lebo pri každej činnosti treba brať do úvahy úžitok pre celú spoločnosť. Voľný trh, kde konáme podľa vlastného záujmu, vedľajšie účinky zväčša ignoruje.

Potom by sme mali príliš veľa znečisťovania alebo príliš málo základných škôl. Práve preto štát „trestá" negatívne externality formou daní a pomáha pozitívnym externalitám vo forme úľav alebo samotným poskytovaním činnosti. Pri zlyhaní trhu ešte treba spomenúť aj možný vznik monopolov, kde je potrebná regulácia zo strany štátu.

Veľa znečistenia by sme mali preto, lebo štát nedokáže chrániť súkromný majetok, ktorý bol znečistený (keďže štát zlyháva vo svojich základných funkciách - najmä preto, lebo na danom teritóriu vystupuje ako monopolný dodávateľ ochrany a teda je pramálo motivovaný k dodávaniu kvalitných služieb). Málo škôl by sme mali preto, lebo niektorí jednotlivci o školy záujem nemajú a politické elity nie sú ochotné tieto preferencie akceptovať (aj to "málo" je iba subjektívne hodnotenie autora, pre niekoho iného možno to isté množstvo znamená "priveľa" - kto má pravdu?). Iste by taktiež bolo pre spoločnosť vhodné, aby každý vedel písať desiatimi prstami, ovládal aspoň 10 cudzých jazykov, alebo vedel pilotovat vrtulník - tak prečo sa zastavovať iba pri základných školách?

A monopoly, to by bola téma na samostatný blog. V skratke bude musieť stačíť fakt, že bez štátu (štátnej regulácie, štátnej monetárnej politiky, štátnej colnej politike, alebo dotáciám, daňovým prázdninám, verejnému obstarávaniu a pod.) by neexistovali žiadne veľké monopoly.

Nikde vo svete neexistuje ekonomika založená len na voľnom trhu, preto základnou otázkou je skôr miera štátnych zásahov. Ako sme mohli vidieť, vo viacerých prípadoch trh zlyháva. Teoreticky je teda opodstatnená reakcia zo strany štátu.

To že zlo existuje rozlezené po celom svete, neznamená, že jeho existenciu treba akceptovať a že tým pádom prestáva byť zlom. Taktiež domnelé zlyhania trhu ako ich uvádza autor, sú v skutočnosti iba zlyhania štátu a štátnych zásahov.

V praxi to však dosť často funguje tak, že „nápravné" opatrenia štátu sú ešte škodlivejšie ako zlyhania trhu. Navyše štátni úradníci vidia zlyhania trhu aj tam, kde nie sú. Darmo, ak máš v ruke kladivo, všetko vyzerá ako klinec. Najmä ak v druhej ruke držíš kosák.

V praxi to vyzerá, že všetky opatrenia štátu sú škodlivé. A je jedno, akej farby nosí tričko namyslený byrokratický intelektuál, ktorý ich vymyslel.

Platené cesty

Priznám sa, že veľa času som tomuto výskumu nevenoval, ale ako proof of concept to bude bohato stačiť. Na wikipédii sa mi podaril násť jeden príklad privátnej cesty v európe:

M6 Toll road UK - kvázi-súkromná cesta (pravidlá premávky sú regulované štátom). Cestu postavil súkromný subjekt, platia na nej pravidlá a regulácie ako na iných cestách Veľkej Británie. Prevádzkovateľ má zmluvne zabezpečené právo výberu mýta na dobu 50 rokov. Po uplynutí tejto doby diaľnica prepadne štátu. Výška mýtneho nie je nijako regulovaná.

Mýtne je (2009) 4.70 GBP za 43.5km. To vychádza 0.11 GBP/km, pri dnešnom kurze je to €0.12/km. To nie je taká zlá cena. Je to samozrejme viac ako naše priame náklady za kilometer, čo platíme štátu (zhruba €0.047). Traba však zvážiť nasledovné faktory:

- je to cena za použitie kilometra diaľnice (oproti našej cene €0.047 za kilometer akejkoľvek cesty)
- v cena je zarátaná britská DPH (čiže skutočná cena je nižšia)
- prevádzkovateľ je limitovaný jestvujúcimi pravidlami cestnej premávky a teda nemôže prísť s inováciami, ktoré by znížili prevádzkové náklady (a implicitne cenu pre konzumentov)*
- prevádzkovateľ vlastní cestu iba 50 rokov
- diaľnica nemá reálnu konkurenciu (iba ostatné štátne cesty), čiže cena je prinajmenšom oligopolistická
- ide o projekt vo Veľkej Británii, kde sú výrobné faktory všeobecne drahšie ako u nás (hlavne ľudská práca) a dá sa predpokladať, že výstavba rovnakého projektu u nás by bola lacnejšia
- môj výpočet ceny €0.047 nezahŕňa diaľničné známky a daň z motorových vozidiel, ktorú platia podnikatelia

Z toho si dovoľujem usúdiť, že čisto súkromné cesty prevádzkované za účelom zisku a platené spotrebiteľmi formou mýta by nás vyšlo lacnejšie ako doterajší systém skrytého financovania ciest cez spotrebnú daň a DPH uvalené na pohodnné hmoty.

*Pozn: tieto inovácie by zároveň museli byť akceptované spotrebiteľmi. Odmontovanie zvodidiel, alebo výmena asfaltového povrchu za štrkový by síce určite umožnili znížiť prevádzkové náklady, ale zákazníci by to pravdepodobne neprijali s nadšením.

Štát v abstrakcii

Etatistická doktrína. Subjekt A a B nedokážu mierumilovne spolunažívať a spolupracovať, pokiaľ sa nedohodnú na vytvorení subjektu S, ktorý na oboch bude mieriť zbraňou a hroziť, že použije násilie proti A ak bude porušovať práva B a naopak. Subjekt A a subjekt B delegujú ochranu svojich práv na subjekt S. Subjekt S vystupuje ako agent A aj B.

Skutočnosť: A vidí zbraň agenta zastupujúceho B. A sa zdrží agresie voči majetku B. B vidí zbraň agenta zastupujúceho A. B sa zdrží agresie voči majetku A. Je nutné, aby oboch zastupoval ten istý agent? Môžu sa v zjednodušenom svete (na izolovanom ostrove) subjekty A a B zastupovať sami?

Existencia S vychádza z vôle A a B a ich vzájomnej potreby takejto inštitúcie, ktorá sa bude starať o bezpečnosť a riešenie sporov. A a B dobrovoľne delegujú právomoc zastupovania na S. S koná v záujme A a B.

Skutočnost: Majiteľ (kráľ), alebo poručník (prezident) subjektu S vyžaduje od A aj od B, aby na danom teritóriu nepoužívali služby iného agenta ako S. S sa ustanovuje ako monopolistický dodávateľ bezpečnosti a jurisdikcie. S vyžaduje od A, aj B, aby sa vzdali prostriedkov vlastnej ochrany a zverili mu všetku starostlivosť o svoje bezpečie (odzbrojenie). S vyžaduje od A, aj B, aby kontrakt medzi A a S a B a S bol časovo neohraničený a nedal sa vypovedať. A aj B platia za služby S. S určuje cenu služby samostatne, A a B sú povinní zaplatiť akúkoľvek cenu (dane). S si vyhradzuje právo meniť pravidlá a samostatne určovať čo sú práva a povinnosti A a B (legislatíva). S si vyhradzuje právo robiť výkladať a meniť kontrakt (ústavu) uzatvorený medzi S a A a B.

Ktokoľvek, v koži pôvodných A a B, s aspoň štipkou zdravého rozumu, by určite takýto kontrakt s S nedohodol. Jediný spôsob, akým sa dá docieliť takáto organizácia spoločnosti je násilie. Ako vyzerá spoločnosť, ktorej základy spočívajú na násilí si netreba domýšľať, stačí otvoriť oči.

Zákaz fajčíť

Milí moji kamaráti

aj keď sme sa s palkom už mnohokrát zhodli, vyučovať hlúpu masu je ako hádzanie hrachu na stenu, alebo v tomto prípade výstižnejšie ako hádzanie periel sviňiam, moja nadľudská dobrota, rozhľad a starosť o blaho mojich blížnych mi nedovolí len tak hodiť flintu do žita. Posledné dva dni od nášho nedávneho posedenia pri pive som nemohol dobre spávať. Nespôsobila to kupodivu ani nadmerná dávka alkoholu, ani čašníčkine spektakulárne kozy ale jedna z mnohých konverzácií, pri ktorých mi bolo taktne naznačené aby som držal hubu a okamžite zmenil tému. Ja mám však na takéto veci dobrú pamäť a hoci sa vám načas podarilo zažehnať nebezpečenstvo osvietenia, trstenica vedomostí a nepriestrelnej argumentácie sa na vás vracia v podobe tohoto mailu.

Ide o štátnu reguláciu fajčenia v reštauráciách, alebo skôr o vašu všeobecnú akceptáciu tejto regulácie ako niečoho pozitívneho. Najprv musím povedať, že samotný fakt, že sa v reštauráciách (a krčmách kde podávajú jedlo) nefajčí považujem za pozitívnu vec a sám sa cítim lepšie v priestore kde sa nefajčí. To sa určite zhodneme všetci. Neschvaľujem však spôsob, ako sa k tomuto "dobru" prišlo. A myslím si, že každý s morálne konzistetným pohľadom na svet by mal mať podobný postoj. Aj pred reguláciou existovali miesta, kde sa nefajčilo a hoci každý z nás vyjadruje preferenciu nefajčiarskeho podniku, nikdy sme neboli ochotní za takúto službu si priplatiť v podobe väčšej námahy, ktorú by sme museli vydať, aby sme sa do takéhoto podniku dopravili. Význam každej ľudskej potreby sa dá kvalifikovať tým, aké úsilie (či už finančné alebo nie )pre jej uspokojenie je človek ochotný urobiť. Ak niekto demonštruje istú potrebu, ale nie je pre jej naplnenie ochotný pohnúť prstom, tak sa nedá hovoriť o reálnej potrebe. A tak sme sa, ako drvivá väčšina podporovateľov takejto regulácie a ako drvivá väčšina anonymnej lúzy dožadovali tejto služby (nefajčiarskeho podniku) zadarmo, pomocou štátu (teda efektívne pomocou násilia). Keď niekto chce niečo zadarmo, tak to znamená, že chce, aby za to zaplatil niekto iný. My sa radujeme a tešíme, pretože tentoraz sme na tej výhodnejšej strane socialistickej redistribúcie a navyše, naoko to vyzerá, že touto reguláciu väčšina ľudí získala a nestratil nikto. Nič také ako free lunch však neexistuje a to platí aj v tomto prípade. Za našu pohodlnosť zaplatili majitelia a prevádzkovatelia reštaurácií v podobe straty slobody v nakladaní so svojím vlastným majetkom a aj stratou klientely i keď pravdepodobne veľmi malou. Nad tým sa ešte dá mávnuť rukou, pretože v absolútnom merítku to naozaj nie je pre nich až taká tragédia, a tieto straty sa zdajú z nášho pohľadu byť oveľa menšie ako benefit, ktorý sme získali my ako hostia-nefajčiari. No ide o zlý a nemorálny princíp, na ktorom by spoločnosť nemala fungovať, pretože vlastnícke právo - vlastníctvo svojho vlastného tela a výsledkov svojej práce je fundamentálnym ľudským právom (a zároveň asi jediným skutočným) a je základom akejkoľvek civilizácie (v kontraste k barbarizmu - viď sovietsky zväz, severnú kóreu). Taktiež treba akékoľvek regulácie zavrhnúť z jednoduchého dôvodu, že na strane toho, koho práva boli včera oklieštené môžeme byť zajtra my. O pár dní na rovnakom princípe môžu zakázať v podnikoch hrať karty, zakázať vstup rodičom s deťmi, nalievať dvojité panáky, vstupovať v ruksakoch, zákazať vstup albínom, číňanom, katolíkom. Všetky takéto regulácie by určite našli populárnu podporu, či už v mene ochrany detí, alebo ochrany proti terorizmu, alkoholizmu, alebo čomukoľvek proti čomu v spoločnosti práve prevládal negatívny sentiment. A nielen v krčmách, ale všeobecne v takýchto podmienkach nebude môcť byť žiadne vlastníctvo ani žiadny majetok v bezpečí pred štátnym aparátom a populárnými redistributívnymi schémami.

Čiže nefajčenie áno, ale vynútené reálnym dopytom zákazníkov (a nie len šomraním o nedokonalosti kapitalizmu) a nie vynútené bajonetom štátnej moci, lebo jedného dňa ten bajonet môže byť tým istým spôsobom namierený na naše vlastné dvere.

Cesty zadarmo

Jedným z argumentov používaných pre podporu existencie štátu je, že vďaka štátu máme zadarmo cesty. A keby boli cesty súkromné, tak by sme za ne museli platiť, a to by si nikto nemohol dovoliť a všetko by bolo drahé. A ako obvykle by určite nastala katastrofa, kolaps a koniec sveta. Pozrime sa však či tie cesty sú v skutočnosti naozaj zadarmo.

Predpokladajme, že každý kto má auto používa iba verejné cesty (súkromné cesty neexistujú). Zadefinujme si verejnú cestu ako typ služby, ktorej merná jednotka intenzity používania je kilometer. Čiže každý kto jazdí autom, je zároveň užívateľom služby poskytovanej štátom a to aké množstvo tejto služby od štátu dostane sa dá jednoducho zmerať počtom kilometrov, ktoré najazdí za merané obdobie. Pri službách dodávaných zákazníkom na trhovom princípe je obyčajne pravidlom, že poplatok za službu je účtovaný v závislosti od počtu spotrebovaných jednotiek tejto služby (squash podľa hodín, kosenie trávy podľa metrov štvorcových, kopírovanie podľa kusov a pod.) Táto služba je však zadarmo a jej nulová cena je nezávislá od počtu najazdených kilometrov. Alebo aspoň sa to tak na prvý pohľad vyzerá.

Je to však naozaj tak? Ak kvôli zjednodušeniu vynechám elektromobily a autá na CNG, tak všetci čo chodia autami po štátnych cestách musia do svojich áut tankovať benzín, alebo naftu. Spotreba pohonných hmôt je priamo úmerná počtu najazdených kilometrov. Čiže za každý prejdený kilometer motorista spáli určité množstvo nafty, ktoré si najprv musí kúpiť. Na tom samozrejme nie je nič znepokojujúce, pretože ťažba, výroba, či distribúcia nafty sa nedeje sama od seba a nafta ako každý spotrebiteľský tovar má svoju cenu. Samotnú potrebu kúpovať na každý kilometer naftu/benzín však ešte nemožno považovať za nepriamy poplatok za používanie ciest, pretože trhová cena nafty určovaná trhom a nie je nijako závislá od spôsobu jej použitia. Zároveň výrobca a predajca nafty (obyčajne) nie je v nijakom vzťahu k poskytovateľovi služby cestnej siete. Z rovnakého dôvodu nemožno považovať cenu tenisovej rakety za súčasť ceny za prenájom tenisového kurtu.


Čo sa však stane, keď štát ako monopolný prevádzkovateľ cestnej siete vydá dekrét, ktorým donúti všetkých motoristov zaplatiť daň za každý liter pohonných hmôt? V dekréte (ani nikde inde) sa síce nespomína, že výnosy z týchto daní budú použité na úhradu nákladov súvisiacich s údržbou a výstavbou cestnej siete, ale čo iné predstavuje táto daň ak nie skrytý poplatok za používanie cestnej siete? Nie je to rovnaký systém ako keby všetky tenisové kurty v krajine prevádzkovala jedna firma, ich použitie by bolo bezplatné, no zároveň by táto firma mala zákonom garantované právo na výber poplatku za každú predanú tenisovú loptičku? Pochyboval by niekto, že z týchto poplatkov si táto firma financuje prevádzku práve tých aktivít, ktoré ponúka naoko zadarmo? Preto môžeme akékoľvek dane uvalené na pohonné hmoty považovať za poplatok za použitie cestnej siete (rovnako ako všetky dane uvalené na iné predmety potrebné k použitiu tejto služby).

Fakt, že cesty nakoniec nie sú zadarmo nie je až taký prekvapivý. Žijeme v reálnom fyzickom svete, ktorý je charakteristický tým, že všetky zdroje sú obmedzené. Z tohoto poznania vyplýva, že žiadny statok, na ktorého na výrobu sa používajú tieto obmedzené zdroje (aj keby to mala byť iba ľudská práca) nemôže byť zadarmo. Že sa platí aj za použitie ciest je teda prirodzené a nemožno to považovať za niečo zlé, alebo nebodaj nemorálne. Čo však vzbudzuje pozornosť, je skrytý spôsob, akým si štát účtuje poplatky za túto službu. Skrývanie, zahmlievanie, alebo iné praktiky sťažujúce identifikáciu skutočnej ceny za tovar či službu sa totiž používajú vtedy, keď podnikateľský subjekt nechce, aby mohli jeho zákazníci jednoduchým spôsobom porovnať cenu s cenami konkurencie, prípadne s cenami substitučných služieb, pokiaľ konkurencia neexistuje. V praxi sa však takéto cenové praktiky vyskytujú v drvivej väčšine v odvetviach, ktoré sú silne regulované, kde sú vysoké bariéry vstupu (vďaka reguláciám) a tým pádom nízka konkurencia - telekomunikácie, teplárne, plynárne, elektrárne, bankovníctvo.

Pozrime sa teda, koľko štátu za použitie cestnej siete platíme. Upozorňuje vopred, že pôjde o hrubý odhad, pretože sa mi protiví venovať priveľa času vyhľadávaniu údajov v neprehladnej masej informácii, ktoré poskytuje chobotnica štátneho aparátu. Budem vychádzať z čísiel, ktoré mám v dispozícii a budem sa snažiť zaokrúhľovať smerom nadol a teda čiastka ku ktorej prídem bude pravdepodobnejšia priaznivejšia voči štátu.

Kedže jazdím na naftu, budem sa venovať iba nafte, hoci logicky sa ten istý postup dá použiť aj pre benzín. Pre jednoduchosť výpočtu si stanovím, že liter nafty na benzínových staniciach stojí €1 (vrátane DPH). Pri tejto cene tvorí DPH €0.19 Spotrebná daň uvalená štátom na liter nafty je (Január 2009) €0.481. Za každý liter nafty odvedieme štátu €0.671.

Pokiaľ jazdím s autom, ktoré má priemernú spotrebu 7 litrov na 100 kilometrov, tak cena použitia cesty, ktorú platím štátu je €4.697 za 100 kilometrov, alebo €0.047 za kilometer. Nasleduje tabuľka, ktorá ukazuje koľko vychádza cena za jeden kilometer cesty pri rôznej priemernej spotrebe a rôznej cene nafty.

cena nafty	spotreba [l/100km]
	5	6	7	8	9
1.00 EUR/l	€ 0.034	€ 0.040	€ 0.047	€ 0.054	€ 0.060
1.05 EUR/l	€ 0.034	€ 0.041	€ 0.048	€ 0.054	€ 0.061
1.10 EUR/l	€ 0.035	€ 0.041	€ 0.048	€ 0.055	€ 0.062
1.15 EUR/l	€ 0.035	€ 0.042	€ 0.049	€ 0.056	€ 0.063

Toto je teda minimálna cena ktorú platíme za kilometer štátu. V skutočnosti je táto cena vyššia, môj tip je, tak minimálne dvakrát až trikrát viac, pretože do ceny sa treba priamo započítať aj tieto položky: pokuty, daň z motorového vozidla (iba podnikatelia), kolky potrebné na vybavenie EČV, kolky potrebné na vybavenie vodičáku, poplatky za dovoz vozidka, poplatky za kontrolu originality, poplatky za STK, poplatky za diaľničnú známku. Ak by som chcel byť dôsledny, tak musím započítať aj daľšie poplatky, ktoré štátu odvádzajú iba motoristi - príklad DPH pri kúpe vozidla, DPH pri kúpe doplnkov, alebo servisných služieb, náklady spojené s kúpou povinného vybavenia ako je lekárnička, trojuholník, reflexná vesta (musím však uznať, že niektoré časti povinnej výbavy by pravdepodobne boli vyžadované aj súkromnými prevádzkovateľmi ciest). Ďalej nespočetné množstvo nepriamych a ťažko vyčíslitelných nákladov, ktoré sú dôsledkom štátnej regulácie a prevádzky cestnej siete ako napríklad: povinnosť mať v novom aute airbagy, zapnuté pásy, zákaz telefonovania počas jazdy, nulová tolerancia alkoholu počas jazdy, emisné limity vyžadované štátom, čas strávený vybavovaním povolení a potvrdení, čas strávený na pošte platením pokút a pod.

Aj keby som však pri argumentácii odmietol a nezapočítal všetky tieto dôsledy štátnej politiky v oblasti ciest, tak minimálna cena za kilometer o ktorej nemôže byť najmenších pochýb je vyššie spomenutá suma €0.047 (1.50 SK) za kilometer (akejkoľvek cesty, vrátane diaľnice, okresiek aj mestských ulíc) pri priemernej spotrebe 7 l na 100 kilometrov, ktorej sa žiadny motorista nemôže vyhnúť (podnikatelia - platcovia DPH, platia DPH za naftu/benzín platia rovnako ako neplatcovia, štát im však tento poplatok kompenzuje formou variabilnej provízie zo sumy ktorú títo podnikatelia vyberú ako DPH predajom svojich výrobkov koncovým spotrebiteľom.).

Témou nasledujúceho blogu bude zamyslenie sa nad tým, či dokážu súkromné subjekty takejto cene konkurovať, koľko stojí použitie kilometra cesty na existujúcich kvázi-súkromných cestách (čisto súkromné cesty momentálne neexistujú nikde na svete) a ako by mohol vyzerať svet, kde by štát neprevádzkoval, ani nereguloval cesty a cestnú prevádzku.

Strašný kokotizmus alebo koniec zdravého rozumu

Čo mi dnes prišlo do schránky.

Otvorený list podpredsedovi vlády Slovenskej republiky Dušanovi Čaplovičovi.

Vážený pán Čaplovič.

S hrôzou som si prečítal v tlači Váš úmysel postaviť nové byty pre našu menšinu -Rómov z východu republiky. Iba pre nich! Všetko za neuveriteľnú sumu 200 miliónov EUR /cca 6 miliárd Sk/.

Hrôza ma premkla preto, lebo som si uvedomil, že ste zabudli na inú viac ohrozenú menšinu. Neustále tak robia a robili aj Vaši predchodcovia. Nebudem Vás napínať. Upozorňujem na menšinu -stredoškolsky a vysokoškolsky vzdelaných mladých ľudí. Cestujú za prácou do väčších miest .Tvrdo pracujú. Žijú v podnájmoch bez perspektívy na vlastný byt a vlastnú rodinu. Áno, sú aj odvážni, ktorí si kúpili byt na úver, ale splácať ho budú 30 rokov s nehoráznymi úrokmi! A už teraz sa s obavami pozerajú do budúcnosti.

Väčšina týchto inteligentných mladých ľudí by uvítala Vašu pomoc z fondov EU/alebo z iných zdrojov/ pre pomoc menšinám . Napríklad formou bezúročnej pôžičky alebo priamo finančnou dotáciou na stavbu domu, bytu. Investovať do vzdelaných ľudí sa tisíckrát vráti tejto spoločnosti. Títo vzdelaní mladí ľudia, ktorých nazývam ohrozenou menšinou by boli vďační aj za "nízkoštandartné" jednoizbové byty postavené v blízkom okolí Bratislavy.

Urobte prvé kroky týmto smerom, a nasmerujte finančnú pomoc z fondov EU tam ,kde to má zmysel. Buďte odvážny! Nepodľahnite tlaku eurofilných sociálnych demagógov, ktorí kvôli politickým ambíciám a blížiacim sa voľbám zabúdajú odkiaľ vyšli a presadzujú prílišnú tolerantnosť k netolerantným a nevďačným. Vzdelaní mladí ľudia sú budúcnosťou tejto krajiny!

S úctou Ing.Štefan Poliačik.

Po krátkej úvahe ma napadá jediné. Medzi Čaplovičom a Poliačikom nie je žiadny rozdiel. Jeden aj druhý chcú všetkým obyvateľom slovenska ukradnúť 200 miliónov, ktoré vytvorili svojou produktívnou prácou (inak sa to bohužiaľ nedá) a každý ich chce dať svojej obľúbenej protekčnej skupine. Čaplovič cigáňom. Poliačik študentom. Neukradnúť tie peniaze (vybrať o 200 miliónov eur menej na daniach), tak aby si všetci produktívni členovia spoločnosti mohli dovoliť kúpiť si tovary, alebo služby, ktoré sami uznajú za vhodné (napríklad aj štúdium pre svoje deti), to nenapdne ani jedného z nich (ani nikoho iného z verejnej sféry). A tak obaja spadajú do tej istej kategórie verejného zlodeja. Hoci Poliačik má lepší marketing a lepšiu šancu uspieť so svojou zlodejskou schémou u nerozmýšľajúcej masy.

Zákonná záruka na tovar

Zákony nášho štátu prikazujú, že na všetky výrobky sa musí vzťahovať záručná lehota 2 roky, počas ktorej je výrobca, alebo obchodník povinný chybný výrobok na vlastné náklady vymeniť, opraviť, alebo vrátiť kupujúcemu peniaze.
Väčšina ľudí si povie - "Skvelá vec! Takto nám aspoň tí zlí kapitalisti nebudú predávať pokazené šmejdy, kvalita výrobkov porastie". Na prvý pohľad by sa zdalo, že to naozaj tak bude a takejto iniciatíve zo strany štátu sa nedá nič vyčítať. Avšak, ako poukázal Frederic Bastiat, alebo Henry Hazlitt, sú veci, ktoré je vidieť a veci ktoré nie je vidieť (nie na prvý pohľad). Vždy treba vedieť vyhodnotiť priame , ale aj nepriame dôsledky danej politiky. Pozrime sa teda, čo sa skrýva pod povrchom takéhoto štátneho nariadenia.

Netreba veľkú dávku abstraktného analytického myslenia, aby sme si dokázali predstaviť záručnú lehotu ako formu poistenia proti nepredvídanej udalosti - pokazeniu výrobku. Predaj takejto služby dokonca ani nemusí byť naviazaný na predaj samotného predmetu záruky - poistenia. Takáto služba by v systéme voľného trhu bola ponúkaná samostatne zákazníkom, ktorí by sa dobrovoľne rozhodli či o takú službu majú záujem, alebo nie. Niektorí spotrebitelia by uprednostnili riziko pred ušetrenými peniazmi, iní by si radšej priplatili za pocit bezpečia. Určite by sa našli spotrebitelia, ktorí by zvolili záruku-poistenie na 6 mesiacov, takisto by sa našli spotrebitelia, ktorí by zaplatili za 36 mesačnú záruku-poistenie.

Skúsme si predtaviť prostredie, kde záruka nie je vyžadovaná zákonom. Ako príklad použijem typický spotrebiteľký produkt - topánky. Výrobca topánok Alfréd vyrobí topánky a predá ich obchodníkovi s topánkami Borisovi. Boris topánky v obchode predáva bez záruky a v prípade, že sú od výroby pokazené, tak riziko nesie zákazník sám.
Vtedy prichádza na scénu podnikateľ Cyril, ktorý si riziko a nevôľu zákazníkov toto riziko znášať uvedomuje ako podnikateľskú príležitosť. Cyril je znalec v obuvníckom odbore a po prezretí topánok od Alfríéda a usúdi, že ich kazivosť je zhruba 5%. Dohodne sa s Borisom, že v jeho obchode bude môcť (za províziu Borisovi) ponúkať jeho zákazníkom poistenie-záruku na práve zakúpený tovar - Alfrédove topánky, ktorá bude spočívať v tom, že ak sa topánky pokazia, tak ich Cyril zákazníkovi bezplatne vymení za nové. Cyril si zrátal, že keď bude cena poistenia 10% z ceny výrobku, tak mu ostane 5% na pokrytie predpokladanej kazivosti, 1% dá províziu Borisovi za možnosť použitia jeho obchodných priestorov a zvyšné 4% budú jeho zisk.
V prípade, že Cyril zle odhadol dopyt spotrebiteľov po takejto službe (zákazníci ju nekupujú), bude musieť znížiť cenu poistenia. Má priestor znižovať cenu až na 6%, kedy jeho zisk nebude žiadny a neoplatí sa mu nadaľej podnikať - čo sa dá interpretovať ako signál od spotrebitelov, že o takúto službu nestoja. V prípade, že o túto službu bude veľký záujem, okamžite sa tento nový trhový segment vrhnú daľší podnikatelia, ktorí tiež budú ponúkať takéto poistenie vo vidine jednoduchého zárobku. Viac podnikateľov znamená viac konkurencie, ktorá bude tlačiť ceny poistenia dole až na minimálnu akceptovateľnú úroveň pod ktorú si už poistovatelia nebudú môcť ísť, lebo by sa im v tomto segmente neoplatilo podnikať.
Cyril taktiež nesie riziko, že zle odhadne kazivosť (kvalitu) Alfrédových topánok. Riziko spočíva v tom, že ak bude kazivosť vyššia ako odhadol, tak bude musieť vymeniť viac topánok, čo bude mať za následok, že jeho náklady vzrastú na úkor jeho zisku. A ak bol jeho odhad bol priveľmi nesprávny, tak skončí v strate a zbankrotuje.

Treba poukázať na fakt, že neexituje priama korelácia medzi kvalitou výrobku a zárukou-poistením. Záruka-poistenie sa dá udeliť-predať na nekvalitný výrobok rovnakým spôsobom ako na kvalitný výrobok. Jediný rozdiel je v tom, že pri nekvalitných topánkach bude odhad rizika poisťovateľom vyšší ako pri kvalitných a následne cena záruky-poistenia pri nekvalitných topánkach porastie. Zvýšenie ceny poistenia pri nekvalitných topánkach by slúžilo ako identifikátor kvality pre spotrebiteľov. Zároveň by vytváralo tlak na výrobcov nekvalitných topánok, aby zlepšíli výrobný proces a skvalitnili svoje výrobky.
Taktiež by sa mohlo stať, že funkciu poistovateľa Cyrila by časom začal vykonávať aj Boris a Cyrila vyhodil zo svojho obchodu. Možno by poistenie začal ponúkať ako samostatne predajný produkt výrobca topánok Anton. Kým Alfréd, ktorý síce vie vyrábať kvalitné topánky, ale nikdy mu to s matematikou nešlo dobre sa rozhodol, že sa bude venovať iba výrobe a poistenie prenechá svojim obchodným partnerom Borisovi a Cyrilovi. Ašak najdôležitejšie je, že si spotrebitelia výberú či kúpia tovar bez poistenia, alebo s poistením (či uz ročným, polročným, alebo dvojročným) podľa svojho vlastného uváženia, preferencií a finančných možností. Ak Xénia potrebuje topánky na jeden ples a Tibor lakovky do hrobu, tak je pre nich zbytočné si k nim prikupovať aj záruku. Ak Veronika kupuje topánky svojim deťom, ktoré rastú ako z vody, tak si k nim neprikúpi dvojročnú záruku, ale iba polročnú. Príkladov by sa dalo násť na tisíce.

Vráťme sa preto na začiatok a pouvažujme, či je štátom prikázaná dvojročná záručná lehota na všetok tovar užitočným, alebo kontraproduktívnym nariadením. Po tejto krátkej analýze a teoretickom príklade môžeme s istotou konštatovať, že takéto nariadenie je škodlivé a jeho zrušením by spotrebitelia jednoznačne profitovali. Pretože keď sa pozrieme čo sa skrýva pod uhľadným povrchom takejto politiky, tak zistíme, že ide o nariadenie, ktoré násilím núti spotrebiteľa kúpiť si (od obchodníka, alebo výrobcu) poistenie výrobku v trvaní dvoch rokov - hoci by si v mnohých prípadoch vybral inú dĺžku, alebo by si poistenie nekúpil vôbec. Zároveň núti podnikateľov skryť cenu poistenia do ceny výrobku, čím sa potláča signál, ktorý spotrebiteľovi poskytuje cena poistenia ohľadom očakávanej kvality výrobku (a môže nastať situácia kedy lacný nekvalitný výrobok + drahá záruka stojí rovnako, alebo viac ako kvalitný výrobok + lacná záruka). Absencia takéhoto signálu zároveň znižuje motiváciu výrobcov vyrábať kvalitné výrobky. Čiže výsledok takejto štátnej politiky je presne opačný ako sa na prvý pohľad zdá. Tak to je bohužiaľ takmer pri všetkom do čoho sa štátni úradníci pustia.
A F. A. Hayek aj povedal prečo tomu tak je.

Úvaha o občianskom preukaze

Na začiatok jeden fakt: Vo Veľkej Británii neexistuje občiansky preukaz.

Základný predpoklad z ktorého budem pri tejto úvahe vychádzať, je presvedčenie, že identita, totožnosť a osobné údaje všeobecne sú každého súkromným majetkom, osobným tajomstvom s ktorým má právo nakladať podľa svojho vlastného uváženia. To ako sa volám, koľko mám rokov a kde bývam je moja vec a nikto nemá právo ma nútiť k tomu, aby som mu tieto informácie vydal proti mojej vôli. Ak s touto premisou niekto nesúhlasí, nemusí čítať ďalej, som si istý, že nebude súhlasiť ani s aplikáciou tohoto princípu do praxe.
Keď vás pri prechádzke mestom náhodou osloví neznámy človek a opýta sa , ako sa voláte a kde bývate, tak väčšina ľudí si poklope po čele a rozhodne sa neznámeho ignorovať a bude pokračovať v ceste. Pokiaľ sa však neznámy predstaví ako váš nový sused, tak pravdepodobne sa predstavíte aj vy a poviete mu, že bývate na štvrtom poschodí. V prvom prípade, ste sa rozhodli, že svoje totžnosť neprezradíte, pretože k tomu nemáte dôvod. V druhom ste svoju totožnosť vymenili za možnosť nadviazania nového sociálneho kontaktu, ktorý sa v budúcnosti môže ukázať byť užitočným. Treba však zdôrazniť, že ide o akt dobrovoľnej výmeny ku ktorému vás nikto nenúti a vždy máte možnosť takúto výmenu neuskutočniť. Ak ste uzatvorený typ a nestojíte o to poznať svojich susedov bližšie, môžete sa suseda rozhodnúť ignorovať.
Pokiaľ vás však pri prechádzke zastaví policajt a vyzve vás na predloženie dokladov totožnosti, tak ide o situáciu, kedy odovzdávate svoje osobné údaje nedobrovoľne, pretože za takouto žiadostou stojí nevyslovená hrozba násilia. Predstavte si, že by za vami prišiel nový sused a žiadal po vás vaše meno a adresu a zároveň vám pohrozil päsťou, že pokiaľ mu to nepoviete, tak vým dá do držky. Asi by sa našlo málo ľudí, ktorí by takéto konanie považovali za legitímne a správne. A predsa, akoby mávnutím čarovného prútika, ten istý čin, ten istý prístup považujeme všetci za oprávnený a morálne bezúhonný ak ho vykoná človek oblečený v uniforme reprezentujúci štátny aparát.
Čo oprávňuje štátny aparát jednať s ľuďmi spôsobom, ktorý oni sami odsudzujú a nepoužívajú a ak predsa sa niekto nájde, tak ho okamžite odsúdia a vylúčia zo svojej spoločnosti? Sociálni teoretici a zástancovia štátnej moci radi poukazujú na štát ako na inštitúciu, ktorá čerpá svoju legitimitu zo sociálneho kontraktu medzi vládou a občanmi, ktorí na ňu dobrovoľne delegujú právomoci. Ale moment - ja som si istý, že som na vládu určite nedelegoval právo kedykoľvek ma zastaviť na ulici a pod hrozbou násilia odo mňa pýtať osobné údaje (a navyše sa ma nikto ani nepýtal, žiadnu zmluvu s vládou som nepodpísal, tak kde je ten kontrakt?). Navyše nedisponujem právom kedykoľvek zastavovať ľudí na ulici a pýtať sa na ich meno a bydlisko, tým pádom takéto právo, alebo právomoc na vládu som nemohol delegovať, ani keby som chcel. Čiže teória sociálneho kontrakt je v tomto prípade neaplikovateľná (nie je aplikovateľná v nijakom prípade, ale o tom inokedy).
Nenapadá ma žiadna situácia, kedy by náhodné a námatkové kontrolovanie osobných údajov okoloidúcich (vrátane cestnej kontroly - hoci politika štátu v oblasti ciest a motorizmu je téma na samostatnú úvahu) políciou malo nejaký zmysel, alebo by slúžilo nejakému prospešnému účelu. Práve naopak, takéto praktiky sú bezúčelovou demonštráciou sily a inštitucionalizovanou buzeráciou obyvateľstva.
Faktom, ktorý treba spomenúť je, že vo väčšine civilizovaných krajín je legislatívne ukotvené právo nevypovedať. Donútiť človeka chráneného týmto právom prezradiť svoju totožnosť sa dá jedine násilím, respektíve špeciálnou aplikáciou násilia zvanou mučenie. Kupodivu, mučenie je považované za nelegitímne a neprípustné aj vtedy, keď je vykonávanéi služobníkmi štátnej moci (hoci v USA už morálny relativizmus dospel do takého štádia zdegenerovanosti, že aj mučenie je OK). Preto si dovolím tvrdiť, že v krajinách, kde nie je zavedená povinnosť nosiť so sebou štátny preukaz totožnosti - občiansky preukaz - sa buzerácia obyvateľstva vo forme nezmyselného a náhodného legitimovania vyskytuje vo veľmi obmedzenej miere, ak vôbec. Je jednoduchšie a aj akceptovateľnejšie niekomu násilým vziať doklady, ako ho mučením donútiť tieto údaje prezradiť. Preto si myslím, že zavedenie občianskych preukazov je priamou príčinou toho, prečo nás policajti nezmyselne dokladujú a ponižujú. Minimálne z toho dôvodu, že nosiť občiansky preukaz je povinné a teda jeho nenosenie je trestané pokutou, čím sa okamžite vytvára motivácia pre aparát túto povinnosť kontrolovať, pretože mu z toho plynú príjmy. A to je pravdepodobne jediná reálna fukcia občianskeho preukazu.
Zástancovia štátu by teraz určite vyskočili zo stoličiek a začali by tvrdiť, že občiansky preukaz je predsa dôležitá vec, bez ktorej nikto nevie kto v skutočnosti si, bez ktorej ti nikto neuverí, že si v skutočnosti tým za koho sa vydávaš. Bez občianskeho preukazu nastane obrovský neporiadok, každý bude každého podvádzať a každý sa bude báť že bude podvedený, nikto nikomu nebude dôverovať, prestane sa obchodovať, vytvoria sa zápchy na cestách, lietadla spadnú z neba a nastane apokalypsa. A navyše, keď polícia chytí niekoho pri páchaní zločinov (čo je zásadne odlišný prípad od vyššie spomínenej náhodnej buzerácie), tak ak sa zločinec rozhodne nevypovedať, tak ako bez občianskeho preukazu zistia o koho ide?
Obidvaty argumenty sú naivné, hlúpe a neskutočne povrchné. Začnem tým druhým, pretože sa dá jednoduchšie vyvrátiť. Akceptovat argument, že polícia potrebuje občianske preukazy na identifikáciu páchateľov sa dá iba pokiaľ zároveň veríme, že všetci zločinci, alebo potenciálni zločinci budú pri páchaní zločinov nosiť pri sebe takýto doklad. Alebo inak povedané, že zločinec nie je schopný porušiť dva predpisy zároveň. V niečo také sa samozrejme veriť nedá. Taktiež samotná potreba identifikovať zločinca je diskutabilná, pretože pokiaľ nám ide o spravodlivosť, tak dôležité je, aby bol páchateľ potrestaný (v ideálnom prípade tým, že musí kompenzovať poškodenému škodu ním spôsobenú) a nie aby sa odhalila jeho identita - tá je potrebná k jeho dolapeniu, v tomto prípade je však už zadržaný.
Argument o funkcii občianskeho preukazu ako univerzálnom preukaze totožnosti je sofistikovanejší, avšak akceptovateľná je iba jeho jedna polovica. Argumentácia taží hlavne z toho, že v súkromnom, verejnom a obchodnom styku častokrát nastávajú situácie, kedy jedna strana vyžaduje od druhej potvrdenie svojej totožnosti ako predpoklad uzatvorenia (dobrovoľného) kontraktu. Napríklad mobilný operátor sa potrebuje uistiť o vašej totožnosti pred tým ako vám vydá dotovaný telefón, alebo aktivuje paušálny program (za použitie služieb platíte až po ukončení obdobia a teda počas obdobia vám de facto operátor umožňuje používať jeho služby na úver). Nie je na škodu spomenúť, že sa jedná o dobrovoľnú výmenu a vy sa o poskytnutí svojich osobných rozhodujete sami a bez nátlaku. Pokiaľ sa rozhodnete súhlasiť a poviete operátorovi svoje meno, adresu, prípadne iné údaje, ktoré si vyžiada, môže nastať situácia, že vám operátor povie, že je mu ľúto, ale nemôže si dovoliť vám plne dôverovať a že potrebuje nejaký dôkaz o tom, že údaje čo mu poskytujete sú pravdivé. Teraz by zástancovia štátu a štátnej kontroly zajasali: "Vidíš a na to máme občiansky preukaz!". Ale bohužiaľ pre nich, radujú sa priskoro.
Zatiaľ sme iba preukázali, že na trhu (tvorenom spotrebiteľmi a producentmi) existuje reálna potreba po špeciálnom druhu služby - nazvime ju služba potvrdzovania totožnosti. Znamená existencia nejakej potreby automaticky, že jej uspokojenie by malo byť administrované štátom a vládou? Na trhu existuje nekonečne veľa rozmanitých potrieb ako potreba kosenia trávy, potreba nechodiť bosý, potreba nasýtiť sa. A predsa nikoho (okrem marxistov) nenapadne požadovať, aby kosenie trávy vykonávala vláda, vláda vyrábala a predávala topánky, vláda vyrábala jedlo, alebo prevádzkovala reštaurácie. Štát ako každý monopolista, keďže pre neho neexistuje hrozba konkurencie nie je motivovaný k tomu, aby služby v jeho réžii boli kvalitné, inovatívne, lacné, alebo iným spôsobom čo najlepšie uspokojovali potreby spotrebiteľov týchto služieb. Potreby bežných ľudí, obchodníkov, továrnikov, učiteľov, robotníkov, proste každého sú najefektívnejšie a najlepšie uspokojené v systéme voľného trhu, kde každý podnikateľ súťaží s ostatnými o preferenčné hlasy spotrebiteľov vyjadrené v peňažných jednotkách.
Ostáva už iba jediné - preukázať spôsob, akým spôsobom by v systéme voľného trhu bola dodaná služba potvrdenia, alebo zaručenia totožnosti v prípade neexistencie štátom prikázaného občianskeho preukazu. Jednotlivec si však nikdy nemôže byť istý tým, aké inovácie vystanú zo systému, kde slobodne prebiehajú transakcie a interakcie medzi miliónmi spotrebiteľov a stovkami, možno tisíckami výrobcov (inovácie a vynálezy veru nikdy nepochádzajú z hláv úradníkov a aparátčikov). Ale dá sa aspoň približne predpokladať akým smerom by sa toto odvetvie mohlo odoberať.
Najjednoduchším riešením je okopírovanie systému akým funguje občiansky preukaz. Ide o doklad, ktorý potvrdzuje, že ste kto ste. Pokiaľ sa ním preukážete, tak bude akceptovaný ako dôkaz toho, že to čo o sebe tvrdíte je pravda. Ak by však rovnaké údaje boli napísané na kúsku papiera, tak by to ako doklad akceptované nebolo. Čo robí papier dokladom je dôvera v toho, kto papier vydal a dôvera v to, že takýto papier nie je ľahké sfalšovať. Ak sa preukážem dokladom totožnosti vydaným slovenskou republikou, tak ten doklad bude akceptovaný do takej miery do akej miery má druhá strana kontraktu dôveru k slovenskej republike. Preto operátor prijme občiansky preukaz SR, prijme tiež pas Veľkej Británie, alebo môže sa zdráhať prijať preukaz čínskej ľudovej republiky - hoci ide o rovnaké dokumenty z hľadiska právnej sily. V skratke - doklad totožnosti je tak dobrý, akú reputáciu má jeho vydavateľ. Čiže akýkoľvek subjekt disponujúci reputáciou porovnateľnou s reputáciou slovenskej republiky môže výdávať doklady totožnosti, ktoré budú akceptované do rovnakej miery ako sú akceptované naše občianske preukazy.
Aplikácia do praxe by bola asi nasledovná: Podnikatelia by začali vydávať doklady totožnosti. Bežný človek Jano by si napríklad kúpil doklad totožnosti od firmy ABC. Firma ABC by Jana overila, že je naozaj Janom (napríklad pomocou iných osôb, alebo firiem, ktoré Jana poznajú), a že býva tam kde naozaj býva a pokiaľ by všetko súhlasilo, tak by mu vydala preukaz s vodotlačou, hologramom, fotkou a logom ABC. Zároveň by si ABC za túto službu účtovala istý poplatok, napríklad jeden krát za rok (preukaz by sa musel obnoviť každý rok, spolu s opätovným preverením správnosti údajov). Potom by Jano išiel do Orange, kde by sa preukázal dokladom od ABC, pričom Orange by doklad od ABC akceptovalo, lebo ABC má u Orange dobrú reputáciu a vedia, že ich overovací proces je kvalitný, preukaz je ťažko sfalšovateľný a nikdy sa im nestalo, že by ich podviedol niekto, kto mal preukaz ABC. Naproti tomu, všade na pobočkách Orange visia oznamy, že neakceptujú doklady od firmy ZZZ, pretože s touto firmou nemajú dobré skúsenosti - majú zlý overovací proces, doklady sú nekvalitné a podobne. To je samozrejme signálom pre existujúcich zákazníkov ZZZ, aby prešli ku konkurenčnej firme ABC (alebo inej). Takýto druh spätnej väzby by velmi silným spôsobom motivoval podnikateľov, aby sa vyvarovali akýmkoľvek praktikám, ktoré by ohrozili ich reputáciu ako dôveryhodného dodávateľa služieb potvrdzovania identity. Samozrejme, nič by nebránilo Janovi mať preukaz od viacerých podnikateľov a nie iba od ABC. Alebo by nič nebránilo ABC diverzifikovat ponúkané služby a vydávať čipové plastové karty miesto zalievaných papierov, vydávat stručné doklady iba s menom a fotkou pre menej dôležitý obchodný styk a obšírne doklady s fotkou, menom, adresou, dátumom narodenia a inými podrobnými údajmi, ktoré by Jano potreboval v obzvlášť senzitívnom obchodnom styku. Inovácií by za krátky čas bolo neúrekom a zákazníci by rozhodli, o ktoré stoja a ktoré naopak zaniknú ako nepodstatné hlúposti.
Výborným príkladom ako funguje voľný trh v tejto oblasti je internet. Na internete, kde je nestojíte svojmu obchodnému partnerovi tvárou v tvár, je preukázanie a dokázanie totožnosti nesmierne dôležité. A predsa to funguje a to dokonca bez akejkolvek vládnej regulácie. Internetové obchody, banky, alebo stránky s citlivým obsahom používajú elektronický podpis na overenie svojej identity. Elektronický podpis je ekvivalent dokladu totožnosti a je vydývaný súkromnými subjektami ako VeriSign, Thawte, SecureTrust, ktoré sa nazývajú certifikačné autority. Majú vynikajúcu reputáciu a certifikáty identity, ktoré sú nimi vydávané su všeobecne akceptované.
A teda milí etatisti, jediná opodstatnená funkcia občianske preukazu je naozaj iba buzerácia občanov.

Hayek to vystihol správne

Hayek, keď dostal Nobelovu cenu (nieže by to niečo znamenalo, nobelovky dostavaju poväčšinou samí kokoti), tak vo svojej preberacej reči povedal [okrem iného] niečo s čím sa na 100% stotožňujem. Povedal to veľmi pekným, až politicky korektným spôsobom:

If man is not to do more harm than good in his efforts to improve the social order, he will have to learn that in this, as in all other fields where essential complexity of an organized kind prevails, he cannot acquire the full knowledge which would make mastery of the events possible. ... The recognition of the insuperable limits to his knowledge ought indeed to teach the student of society a lesson of humility which should guard him against becoming an accomplice in men's fatal striving to control society — a striving which makes him not only a tyrant over his fellows, but which may well make him the destroyer of a civilization which no brain has designed but which has grown from the free efforts of millions of individuals.

Lew Rockwell parafrázoval túto myšlienku takto:

He said that the most dangerous person on earth is an arrogant intellectual who lacks the humility necessary to see that society needs no masters and cannot be planned from the top down. An intellectual lacking humility can become a tyrant — and an accomplice in the destruction of civilization itself.

Socialistické zdravotníctvo

Kurva dnes to bolo tak na piču, že horšie snáď ani nemôže byť. Opuchlo mi ucho. Zvukovod. Dva dni mi uz robilo zlobu, ale dnes som sa ráno zobudil s tým, že to už je moc a treba ísť k lekárovi. Rozhodol som sa, že pôjdem k ušnému. Bolí ma ucho, tak ušnému. Nie k očnému, ritnému ani rakovinovému. K ušnému. Ale keďže ja som občan-hlúpy-kokot, tak musím ísť najprv k doktorke, aby mi dala papier k ušnému, že si naozaj nevymýšlam a nepomýlil som si ucho s riťou. Tak som sa jebal najprv na mlyny.
Vlastne nie, najprv som zavolal do ambulancie MuDr. Babinca, ktorú som našiel na internete, že ju mám celkom blízko, že či tá socialistická kokotina s lístkami stále platí, keďže k doktorovi moc nechodím a nesledujem Ordináciu ružová piča v záhrade ako moji rodičia tak neviem ako to v tomto vzrušujúcom doktorskom svete chodí a čo je nové. Babinec sa ukázalo, že je rovnaký komunizmom napáchnutý doktorko ako všetci ostatní, pretože miesto toho aby ma k sebe volal a pozýval, tak hneď začal riešiť, že z ktorého rajónu som a že k nemu nepatrím a tento doktor, a tamten doktor a keby som prišiel k nemu tak iba akútne, a keby nebolo akútne tak by mu celkom isto ruka uschla a vlastne áno papierik treba.
Prišiel som do mlynskej doliny. So far so good, táto časť išla hladko. Dostal som papier, nič som neplatil. Pýtam sa, "pani doktorka, kam mám ísť na ušné, lebo na vajnorskej som bol minule a tam už nechcem ísť" (ušná na vajnorskej je piča a chcela mi rezať nos). "Môžeš ísť do vojenskej nemocnice. To je tuto ako je železná studienka". To som vedel kde je a bolo to na skok, tak si vravím, že prečo nie. Došiel som tam, nemocnica zašitá v lese, celkom pekná aj zvnútra, ešte si hovorím, že joj toto bude gut, sem sa žiadnej babke jebať nebude chciet, je to vojenská nemocnica, teda nemocnica pre nomenklatúru a prisluhovačov režimu a iných parazitov, to vidno hned podľa fasády a vnútra, že o ňu sa inak starajú ako o nemocnice pre bežný plebs. ORL som našiel, v čakárni asi 10 ludí. To neni ešte také hrozné, beriem si lístok, sadám si a čakám.
A čakám. Nič. Čakám. Ucho bolí. Vylezie sestrička, "je tu pán Uhorka čo má platený termín? Poďte dnu". Čakám. Dnu ide teta. Čakám. Dnu ide ujo. Čakám. Vylieza sestrička, "Doktorka Mrzká Piča si berie dovolenku, ostatní musíte čakať k doktorke Mrzkej Piči II.". Hodina prešla. Čakám. Další kokot s plateným termínom. Čakám. Banda 5 vojako-policajtov prišla na preventívnu prehliatku svojich hnusných hláv. Vojaci majú vo vojenskej nemocnici prednosť. Bavia sa o tom, kto z nich je väčší kokot. Trpím. Čakám. Prichádza blondavá piča, ktorú poslali z oddelenia lobotómie, že chce komentár k nálezu. Ide dnu. Michalko čaká ako kokot. V duchu mu zúri boj. V uchu tiež. Vydržím - zvíťazím. Dnu ide nervózne a obézne dievča. Dnu ide sestričkina kamarátka z pionerskeho tábora. Potom ide doktorka na obed. Aj Michalko ide na obed.
Čakám. v rade v bufete. Predo mnou je 1 piča. Dáva si žemlovku. Trvá to 5 minút. Čakám. Kupujem si bagetu, na nič iné sa neodvážim. Kupodivu čerstvá. Obedujem. Sledujem štvoricu hnusných ľudí oproti sebe. Kúsok kuraťa z bagety mi padá na zem. Hromžím, zúrim, trpím všetkými utrpeniami. Odchádzam späť.
Sadám si. Každú hru v telefóne som už hral aspoň 30 minút. Internetové noviny mám prečítané. Už sa nedá nič iba v duchu plakať a čakať. Utrpenie. Hrôza. Bezmocnosť.
Prichádzam na rad. Som ošetrený. Kupujem si v lekárni kvapky do ucha. Doplácam 67 centov. Odchádzam do práce.
Z domu som odišiel ráno o ôsmej. Do práce som prišiel o pol tretej. Radšej nejdem vyjadriť tento čas v peniazoch, ktoré by som inak zarobil, lebo by ma načisto jeblo. 6 hodín v piči, len pre to, aby som dostal kvapky do ucha, ktoré by som si dokázal predpísať aj sám bez diplomu z medicíny.
A preto: Smrť socialistickému zdravotníctvu. Smrť štátnemym reguláciám v zdravotníctve. Chcem slobodný trh a slobodnú voľbu a nechcem platiť neadresné odvody, ktoré sa strácajú v bezodnej diere socialistického prerozdeľovania a byrokratického neefektívneho centrálneho plánovania.

Grc

Mrakodrap Empire State Building v New Yorku bude pri príležitosti 60. výročia založenia čínskeho komunistického štátu nasvietený červenou a žltou farbou. Fašisti nadbiehaju komunistom. Dožijeme sa aj Molotov-Ribbentrop paktu 21. storočia?

Vysokoškolskí paraziti

Dnes ma Zdenka poprosila, aby som jej vytlačil pár papierov, ktoré potrebuje ako študijné materiály. Poslala mi linku na stránku Mgr. Ivana Chorváta, kde som mal potrebné veci stiahnuť. Horko som zaplakal - oscanované knihy, každá kapitola v samostatnom pdf, každý súbor aspoň 2 MB. Je mi jasné, že štátom dotované školstvo nie je zrovna liahňou šikovných a kvalitných pedagógov, ale celkom by ma potešilo, keby univerzitní pracovníci, ktorí žijú z daní produktívnych ľudí vykázali aspoň minimálnu snahu o kvalitu vzdelávania - keď už ničím iným, tak aspoň držaním s dobou v patričných technológiách - najmä ak ide o vedeckého pracovníka. Je 21. storočie preboha.

i like

The Ron Paul FREEDOM PRINCIPALS:

* Rights belong to individuals, not groups.
* Property should be owned by people, not government.
* All voluntary associations should be permissible -- economic and social.
* The government's monetary role is to maintain the integrity of the monetary unit, not participate in fraud.
* Government exists to protect liberty, not to redistribute wealth or to grant special privileges.
* The lives and actions of people are their own responsibility, not the government's.

Michalko : Pošta ( 0 : 2 )

Pre objednávku z amazonu som musel ísť do stratenej krajiny, kde zavýjajú túlavé psy a vietor posúva klobúky cez zaprášenú cestu ktorá vedie na zabudnutý koniec sveta a Bratislavy. Po tomto dobrodružstve som si myslel, že pošta ma už nemôže ničím prekvapiť. Mýlil som sa.

Předzpěv: Poisťovňa Generali mi napísala, že mi chcú vrátiť peniaze z poistného. Potešil som sa. Z očividne sadomasochistických pohnútok sa rozhodli, že mi ich nepošlú na účet, ale pekne krásne poštou. Prekvapenie za dverami.

Prekvapenie a katarzia: Prišiel mi papierik do schránky. Vlastne šek. Červený peňažný poukaz - výplata. 159 Eur. Skvelé. Nuž, dobre, vezmem šek a cez obed zbehnem do Avionu na poštu a vybavené. Tak som aj spravil. Ale hovno vybavené. Piču aj riť - pojebaná pošta, poštársky pravek, olymp kokotizmu! Šek ti pošta preplatí iba na tvojej pošte! Chachacha kamoško, to si si myslel, že to bude také jednoduché a že peniaze majú na každej pošte a že je jedno ktorá pošta ti ktoré konkrétne bankovky a mince dá? Lololol trololol makový kokot... tak musím ísť zajtra opäť na poštu. Hurá.

Tak a ideme na to

Takže po dlhšej odmlke opäť Michalko - lord of whiskey and soda, produly introduces blog všetkých blogov. Čo je nové. Zápas s byrokraciou skončil asi 31:30, vyhral som ja a v trezore doma mám krásnu novú peknú pištol. A zopár nábojov. Stálo to mnoho času, nervov a penazí premrhaných na kolky, ale vydržal som až do konca. Som spokojný, svoj cieľ na tento rok som dosiahol. Cítim sa oveľa bezpečnejšie do budúcnosti, keď to tu červené svine celé rozjebú a po uliach sa budú túlať bandy hladných a zúfalých ľudí.
Daľšie strednodobé ciele:

1. Stockpile ammunition (aspon 1000 kusov).
2. Prikúpiť ešte jednu pištol, ideálne veľkorážový revolver.
3. Stockpile food and other survival resources.
4. Extendnut zbroják na skupinu E a prikúpiť dlhé zbrane.
5. Stockpile gold.
6. Stockpile gold & ammuntion even more!!11!!!!1!1
   

Eventuálne plán B - zdrhačka do Chile, alebo nejakej krajiny so stabilným výhľadom.

Michalko potápač

A picture is worth thousand words...

Nájdi poklad!

Vivat pošta

Došli mi knihy z amazonu. Hurá. Trvalo to iba 2 týždne. Spolupráca Deutsche Post a Pošta š.p sa ukazuje ako nepriestrelný argument za centrálne plánované hospodárstvo a spoločné vlastníctvo vôbec. Včera som sa vybral na poštu si teda zásielku vybrať. Z nejakého dôvodu mi zásielka neprišla na moju poštu (Záhradnícka), dokonca ani na poštu kam mi obyčajne chodia zásielky zo zahraničia (Tomášikova), ale prišlo mi to na poštu s názvom oblastný uzol Bojnická 14. Keď som to našiel a uvidel (pozor hrozné súvetie), tak som horko zaplakal, nad tým za akých nás, svojich zákazníkov, má organizácia so štátom garantovaným monopolom na dodávku listových zásielok, kokotov. Never more - tých 5 euro o ktoré je profesionálny kuriér drahší nestoja za stratený čas, neskorú dodávku a celkové znechutenie nad tým ako sme nútení živiť tieto darmožráčske svine.



A čo mi prišlo? V tom vreci boli milé deti samé dobré veci.

Murray N. Rothbard: The Ethics of Liberty
Thomas E. Woods Jr.: Meltdown
Thomas E. Woods Jr.: Politically Incorrect Guide to American History
Robert P. Murphy: Politically Incorrect Guide to Great Depression and the New Deal
Etienne De La Boetie: Politics of obedience
Ludwig Von Mises: Anti-Capitalistic Mentality

mňam mňam

Na Londýn!

Michalko ide o týždeň do Londýna. Kaerludein, Londinium. Priamo do City, finančného centra sveta, kde pršia bankovky a bankári si utierajú zadky účastinami a obligáciami.

Až na dva týždne sa mi podarilo vybaviť si business trip, tak dlho som tam ešte nikdy nebol, takže snáď si to mesto tentoraz naozaj budem mať čas poriadne prezrieť. Nebude to zrejme až taký popiči výlet ako mesiac v Kostarike minulý rok, ale spomedzi európskych miest mi to príde ako dobrá destinácia. Rozhodne lepšie ako ísť sa zašiť niekam do Readingu, Boeblingenu alebo Krefeldu kam sa poväčinou chodí z HP na služobky. Môj business je priamo v City. HP prišlo o kontrakt, pretože nás cenovo podliezol CapGemini so svojimi opicami z Indie a ja im idem odovzdať operačný knowledge. HP síce prišlo o kšeft, ale toto bol kontrakt z tej kategórie, ktorý sa viac oplatí prehrať ako získať. A som celkom zvedavý na tie opálené držky, súdiac podľa minulých skúseností z Indmi zo support centier to budú pekní patloši a náš, teraz už bývalý zákazník bude roniť slzby, že sa ulakomil na tých pár percent o koľko nás mohlo Capgemini podliezť. Každopádne, ja som vlastne iba rád, pretože primo zbavím sa kokotského zákazníka s predpotopnými technológiami a secundo zaplatia mi dvojtýždňový výlet do londýna vrátane dvoch víkendov. Beriem to ako milú pozornosť za 3 roky kvalitnej práce čo sme pre nich odviedli a keďže sú to nevďačné kurvy, tak ich pekne ošklbem na hoteli a letenke.

Takže plán pre Londýn je zhruba takýto. Piť veľa piva - hlavne miestne horké piviská aké u nás nezoženieš. Žrať tradičné anglické jedlá - žiadne chicken tikka piča musala, ale nejaký proper shepherd's pie a baraninu s curry. A potom ísť na all you can eat čínu alebo sushi. Nakupovať. Kto bol niekedy na nákupy v Londýne vie o čom hovorím. V sobotu Camden town lock market. Ísť na koncert, alebo do divadla, urobiť nejaké fotky, vyhoniť si v Hyde parku, pozrieť sa opäť do National Gallery.

A snakebite a čertvý toast.

Sauna

Katastrofa. Pokazená klimatizácia v celej budove. A ja úbožiačik sedím priamo v rohu a z dvoch strán na mňa sála teplo zo sklenených tabúľ. Kolega mi tu nameral 30 stupňov. Potím sa ako prasa. Prilepený na stoličke. Potím sa na stoličke. Prilepený ako prasa. Potím sa na stoličke. Prilepený sa potím. Prasa na stoličke.

Vltava za dverami

Takže, ešte týždeň a odchádzame. Logo je na svete. Tričká sú nachystané. Počasie sa hádam už začalo umúdrovať. Tok Vltavy sa zdá, že už nestúpa. Kulmináciu v Prahe očakávajú zajtra. Všetko nasvedčuje tomu, že to bude skvelý výlet. Teším sa ako blcha.

Byrokracia - take 2

Tak prvý pokus o zbrojný preukaz. Prišiel som, videl som a odišiel som. Keďže som do odôvodnenia žiadosti napísal, že som konateľom spoločnosti, ktorá sa zaoberá obchodovaním so zlatom, tak ma milý pán policajt poslal pre výpis z obchodného registra. Čo na tom, že zákon nič také nevyžaduje. Mal som tam radšej napísať, že bývam na konci dediny, chodím po tme domov, nemám auto a túlajú sa tam divoké psy - na to by hádam nepotrebovali nejaké úradné potvrdenie. A to, že obchodný register je dostupný na internete, alebo že by si nebodaj úradnú korešpondenciu medzi dvoma orgánmi verejnej správy (polícia a obchodný register) vybavili sami cez nejakú formu vládneho informačného systému, tak nad tým už iba mávnem rukou.

Prosím všetkých, ktorí ste nábožensky založení - pomodlite sa, aby pán Boh dal, že raz zavládlne spravodlivosť a všetci štátni zamestnanci vyhodení na dlážku budú a biedu trieť budú, hladovať a o almužnu prosiť budú nás -nás čo celý čas sme ich živili plodmi našej práce. S radosťou im napľujem do tváre a nechám pred dverami uhynúť ako túlavú zver.

/pathos off

Vlakom

Chcem aby si vedela, že toto je iba pre Tvoje oči. Áno pre Tvoje. Čert to ber, že to bude čítať hocikto, kto možno časom narazí na tento blog. Teraz o ňom vieš iba Ty. Ty, ktorá ma budeš čakať ked vystúpim z tohoto mizerného vlaku. A chcem aby si vedela, že cieľom mojej cesty nie je miesto, ale osoba. Tou osobou si Ty.

A keď dočítaš, tak mi príď vstisnúť bozk.

Kolková buzerácia

K žiadosti o vydanie zbrojného preukazu potrebujem aktuálny výpis z registra trestov - o logike tohoto požiadavku neskôr. Nuž bol som dnes sa pozriet ako teda funguje register trestov. Bolo mi jasné, že na prvú návštevu určite nevybavím to čo chcem - už dávno som sa zbavil ilúzií o fungovaní štátneho aparátu. Dnes ráno som očakával prekvapenie, že nebudú stránkové hodiny, alebo zrovna bude sanitárny deň, alebo podobná pičovina, ktorá sa vyskytuje jedine v štátnej správe. Prišiel som, videl som - bolo otvorené, ani veľa ľudí nebolo. Už som sa začal tešiť, ale okamžite ma schladil oznam na dverách: "Kolky nepredávame. Kúpite ich na každej pošte."

Sémantický preklad: Choďte do piče! My tu sedíme, vy nám platíte mzdy, vy nám platíte budovu, kúrenie a určite aj rekreačnú chatku na Pezinskej Babe. My sme vládnuca vrstva, my sme úradníci - vy ste nič, hovno, nevolníci čo iba platia a poslúchajú. Vy keď niečo chcete, tak choďte najprv na poštu, kde si platíte rovnakú bandu lenivých neschopných poštárskych vyjebancov a okienkových namrzených píč a kúpte si kolok, teda zaplaťte nám ešte raz a potom sa vrátťe a my vám možňo vydáme potvrdenie pre nejakú inú odnož našej vyjebanej mafie, že ste nikomu nič neukradli a nesedeli ste v base a oni vám možno, ak sa im samozrejme náhodou niečo na vás neznepáči, velkoryso vydajú povolenie, že môžete nosiť zbraň na svoju ochranu. Nefrflať! A vôbec buďte radi, že ešte stále môžete po nociach chodit vonku bez povolenia. A nie, tí zelení policajtskí kokoti si nemôžu to potvrdenie vypýtať priamo od nás cez internet alebo inú online službu, to by ste vy obyčajná občianska čvarga mali príliš jednoduché a my by sme stratili pocit dôležitosti a moc niekoho do bezvedomia buzerovať.

Štát je tu pre vás. S láskou ministerstvo vnútra.

Zlatomat

Na železničnej stanici vo Frankfurte nad Mohanom (niekedy nazývanom aj Bankfurt, alebo Mainhattan) sa objavila rozkošná búdka - automat na zlato. Strčíš kreditku, zbavíš sa elektronických virtuálnych (a čoskoro bezcenných) peňazí a dostaneš utešenú, nádherne žltú, zvodnú, jebavú zlatú tehličku aj s certifikátom.


Cena za gram kolíše podľa aktuálneho denného spotového kurzu. Celý počin má na svedomí obchodník s drahými kovmi gold-super-markt.de a plánujú do budúcnosti v nemecku osadiť až 500 takýchto automatov. Až nekryté peniaze zlyhajú, tak vysoká dostupnosť zlata by mohla celkom skrátiť barterovú fázu (Flucht in die Sachwerte) a uľahčiť prechod na komoditné/zlaté peniaze. Konečne posun vpred - múdri ľudia tí germánci.

Philharmoniker

Wiener Philharmoniker. Trójska unca, 99.99% zlato. Face value 100 Euro. Nerozumiem ako mohli ľudia vymeniť takéto nádherné mince za hnusné papierové bankovky.

Po mojom penise druhá najkrajšia vec akú som kedy mal v dlani.

I just love english

Quoting fellow slashdot.com reader nicknamed ObsessiveMathsFreak. (original discussion thread here):

I don't understand how people associate the word "fuck" so exclusively with sexual meaning. It seems to be a more prevalent attitude in America, affecting even supreme court justices.

"Even when used as an expletive, the F-word's power to insult and offend derives from its sexual meaning," [supreme court judge] Scalia said.

Such a conclusion is a pretty unfair typecasting of such a versatile swearword. While "fucking" or "to fuck" is often used to describe sexual intercourse, the word has a great many other meanings. "Fuck off" being the most classic and familiar example, used to gruffly tell someone to remove themselves, or to desist from an action, etc, but perhaps only to express disbelief or some such. "What the fuck" shows the ability to use the word in an undirected fashion. Alone, "Fuck" can be an effective emotional outlet. "Fuckers" turns the verb into a noun, that is, if it were ever a verb in the first place. Things like "fan-fucking-tastic" show just how versatile this unique utterance can be, as it transcends classical descriptions.

So, "Fuck" is not just a sexual swearword. Perhaps, lacking any other terms, American's take it to primarily refer to intercourse. In fact, other english speakers have many other words at their disposal for describing sexual activities. "Shag","ride", etc. Lack of such words in someones personal or cultural lexicon should not be used to imbue unwarranted meaning to a speakers words in some kind of reverse irony.

When Bono said "fucking brilliant" at the Golden Globes, it was clear to any reasonable person that he meant the word as an adjective to brilliant, not as a sexual reference. This is doubly clear to anyone from Ireland. Nevertheless the FCC claimed that the word had and "inherently has a sexual connotation", in any context. And worse, the US supreme court agreed with them.

As someone who has been told on countless occasions by friends, family and countrymen to "Fuck off", or some such like, I'm personally offended far more by the suggestion that all these people's comments had an underlying sexual meaning than I am by any of the expletives themselves. But once again I find my culture, my traditions, my airwaves, and my internets subjected to the interpretations and censorship of conservative bible bashers in rural America. It's fairly insulting.

So please accept my sincerity when I say that you, and all those that would corral honest swearwords into narrow definitions, respectfully, Can All Fuck off with Yourselves!

Šalvia divotvorná

Tak šalviu som až do minulej soboty vnímal ako niečo čo patrí skôr do kuchyne ako do bonga. Aký omyl :-)


V sobotu som si pokusne dal do fajky asi tak tri prásky a z ničoho nič som mal hlavu úplne na kašu, a ocitol som sa na železničnej stanici, bez predstavy o čase a priestore. Iba som sa zviezol na zem a strašne som sa smial na tom, ako ma to odpálilo. Taký dobrý trip som naozaj nečakal.

V nedeľu som bol u rodičov. A keďže celá rodina sme latentní toxikomani, tak som to napchal do vodnej fajky. Katastrofa. Otec, brat aj ja, všetci sme boli na 5 minút totálne v prdeli. Šaňo sa podľa vlastnej výpovede bozkával s koľajnicou, ja som bol netuším kde, ale plakal som a smial sa zaroveň. Otec mal podľa všetkého dosť zlý trip, lebo bol na nás nejaký nasratý potom. Ale mama vravela (mama nevie šlukovať, tak jej nikdy nič nie je), že sa snažil niečo povedať, ale stále opakoval iba prvé dve slová vety.

Epilogue: Šalvia divotvorná. Voňavá bylinka. Krátkodobý účinok, ale stav oproti ktorému sú tráva a lysohlávky medovým čajíkom. Vrelo odporúčam aspoň skúsiť, po 15 minútach si fit. Ale radšej pod dozorom, môže to všelijako vypáliť. A je to úplne legálne.

California budget v prdeli

velmi rychlo, bez diakritiky. Vcera sa konalo v Kalifornii referendum o zvyseni dani na zachranu statneho rozpoctu. Najbohatsiemu statu USA totiz hrozi rozpoctovy deficit vo vyske 42 miliard USD. V ustave statu maju ukotvene, ze zvysovanie dani musi prejst cez plebiscit. Vcerajsie referendum nepreslo. V najblizsej buducnosti sa teda daju ocakavat dva varianty: stat kalifornia vyhlasi statny bankrot, alebo dostane bailout od federalnej vlady.

Variant 1 - bankrot: Kalifornia sa zriekne svojich dlhov, prepusti polovicu uradnikov a inych parazitov a ukonci polovicu vsetkych socialistickych projektov. Za dosledok to bude mat prepad cien municipalnych a statnych dlhopisov na kapitalovom trhu, pretoze investori sa budu bat pozicat peniaze statom. Statne dlhopisy boli pokladane za najbezpecnejsiu formu investovanie. Narastie nedovera

Variant 2 - bailout. Na bailout si bude musiet federalne vlada pozicat peniaze. Nema vsak moc od koho, kedze obyvatelstvo USA je viac-menej svorc a azijci pri prepade exportov nadbytkom dolarov tiez neoplyvaju. Najpravdepodobnejsie si peniaze pozicaju od FEDu, cize ich vytlacia zo vzduchu, cize zdania obyvatelstvo nepriamo cez roztopenie aj toho mala uspor co im este ostali cez inflaciu. Nepriamy dosledok je vsak este horsi, kedze by isiel o predsedens a po Schwarzeneggerovi by do Washingtonu prisli s nastavenou rukou aj dalsie staty, ktore maju problem s hospodarenim. Navyse tym regionalni politici stratia akekolvek moralne zabrany a vobec sa nebudu snazit udrzat svoje vydavky na uzde - ved ked to nevyjde, zachrani ich federalna vlada.

V USA to nevyzera dobre.

Btw. o tomto sa na sme.sk nedocitate.

Vojna za horizontom?

Tak už aj Gerald Celente pripúšťa možnosť ďalšej veľkej vojny. Gerald Celente je jeden z mála analytikov, alebo predvídačov trendov, ktorý má dostatočný kredit (a dostatok predpovedí) na to, aby sa jeho projekcie brali vážne. To, že nejde o žiadnu socialisticko-fašounskú konšpiračnú červenú trúbu dokazujú aj jeho hodnotenia od dôležitých a známych inštitúcií na stránke jeho ústavu Trends Research Institute.

3 krát a dosť

Vo francúzsku prešiel parlamentom zákon známy ako 3-krát v oblasti porušovania autorských práv. V praxi to znamená asi toľko, že internetoví provider po troch upozorneneniach svojich zákazníkov, že zdieľajú obsah chránený autorskými zákonomi (e.g. budú svojich zákazníkov špehovať) budú musieť tohoto zákazníka odpojiť. Čiže národné zhromaždenie rozhodlo, že kšefty par veľkých korporácií sú dôležitejši ako sloboda a súkromie občanov. Viete ako sa volá systém, kde sa korporácie bratríčkujú so štátom a dohadzujú si vzájomne kšefky a výhodné dohody? Kde šéfovia korporácií sú súčasťou exekutívy a karérni byrokrati šéfujú firmám? Korporatívny socializmus? Žeby? Alebo žeby skôr fašizmus?

Memorable Rothbard

[In democracy], we, are not the government; the government is not "us". The government does not in any accurate sense "represent" the majority of the people. But, even if it did, even if 70 percent of the people decided to murder the remaining 30, this would still be murder and would not be voluntary suicide on the part of the slaughtered minority.

State is that organization in society which attempts to maintain a monopoly of the use of force and violence in a given territorial area; in particular, it is the only organization in society that obtains its revenue not by voluntary contribution or payment for services rendered, but by coercion.


Add by Michalko. V poslednej vete profesor Rothbard trochu pozabudol. Existuje ešte jedna organizácia, ktorá získava prostriedky týmto istým spôsobom, ba v mnohých (ak nie vo všetkých) ohľadoch štát napodobuje a pripomína. Táto organizácia sa nazýva mafia.

Myšlienka dňa

If something is a legitimate service, there is no reason people won't voluntarily pay for it. People will voluntarily pay tuition, road tolls, doctor fees, or donations to charity if those services are truly necessary. Indeed, voluntary spending is the only viable option, as involuntary (taxed) revenues create an enormous moral hazard.

Hrubý preklad: Ak ide o legitímne služby, neexistuje dôvod, prečo by ľudia za ne dobrovoľne nezaplatili. Ľudia by platili za vzdelanie, cestné mýto, poplatky doktorom, alebo by darovali peniaze charite pokiaľ by tieto služby vnímali ako naozaj potrebné. Dobrovoľné mínanie je vsutku jedinou možnou voľbou, pretože nedobrovoľné platby (zdaňenie) vytvárajú obrovský morálny hazard.

Demokracia v praxi

Exemplárna ukážka štátneho násilia. Asi by som sa rozplakal od bezmocnosti, kebyže tam stojím a viem, že nemôžem nič urobiť. Ak by tí muži neboli v uniforme, tak ich zlynčujú. Ale uniforma predstavuje štát - ultimátnu moc, faraóna ktorý neposlušnosť trestá smrťou. To, že si v demokracii môžeme zvoliť akú bude mať faraón tvár, je uplne irelevantné. Štát samotný a moc ktorú praktizuje pomocou násilia je problémom, nie vnútorné nuancie zápasu kádrov v politbyre. Každá štátna forma, či počas vlády konzervatívcov, alebo socialistov rastie, bujnie a zväčšuje sa ako rakovina. A rastie vždy na úkor majetku, súkromia a slobôd svojich vlastných občanov. Každá koruna minutá musela byť najprv odobratá a každá štátna právomoc začala existovať vďaka ukrojeniu z existujúcich práv a slobôd jednotlivca.

Video tu:
http://vimeo.com/4273363

Ad1: pokiaľ by tým ľuďom vadilo, že sa tam motá nahý muž, určite by si s ním vedeli dať rady sami. Fuck - ale dobre že máme veľkého brata, ktorý sa o nás stará a určí čo je pre nás dobré a čo zlé.

Chrípka ešte raz

Lol, začína to byť naozaj zaujímavé. Vo fašistických spojených štátoch už Schwarzenegger vyhlásil núdzový stav, v New Yorku zatvárajú školy a dokonca sa objavila aj požiadavka, aby Obamova administratíva vyhlásila stanné právo.

V Mexiku vraj zatiaľ na svinskú chrípku zomrelo 160 ľudí.

Počet obetí v USA: 0 - nula -zero.

Ťažko uveriť tomu, že panika a mediálne šialenstvo nie je vyfabrikované. Najmä keď sa tieto čísla porovnajú s 36.000 úmrtí ročne pripisovaných štandardnej chrípke. O tom píše dokonca aj communist news network. Buď tú masáž robia schválne a sledujú tým nejaký cieľ, alebo sú všetci neskutočne hlúpi - som schopný veriť aj jednej, aj druhej alternatíve.

Žeby toto bol ten scenár štátneho bankrotu USA a pádu dolára? To by prišiel oveľa skôr ako som to očakával. Fuj fuj zlá chrípka, všetko už vyzeralo tak dobre, akciove trhy dva mesiace na vzostupe, bankári už ozdravení - dokonca mali aj zisk, centrálne banky tvrdia, že sme sa už odrazili od dna a teraz táto chrípka a všetko je znova v sračkách.

Sakra, tuším je najvyšší čas opäť navštíviť Schoellerov obchod s mincami.

Štát a chrípka

Pri čítaní diskusie o úlohe a zodpovednosti štátu v prípade vypuknutia nebezpečnej epidémie som natrafil na celkom podarený a zaujímavý príspevok. Ide o otázku zhruba v tom zmysle, že či by sa mal štát aktívne zúčastniť liečby, alebo aspoň monitorovať priebeh epidémie. Chlapík z kalifornie odpísal zhruba toto:

"Keď prasačia chrípka zabije 40.000 ľudí ročne, tak sa ma opýtaj znova, pretože vtedy to bude rovnaké číslo ako počet obetí automobilových nehôd na vládou spravovaných cestách."

Do diskusie som sa nezapojil, ale môj názor je zhruba taký, že ak smrteľná pandémia vypukne a v spoločnosti bude fungovat slobodný trh, tak farmaceutické spoločnosti okamžite vrhnú všetky svoje prostriedky na vývoj lieku, keďže ak sa im to podarí, zarobia na tom kvadrilikokotilióny dolárov. Akú motiváciu oproti tomu majú štátni byrokrati? Alebo dnešný byrokratmi ovládaný a kontrolovaný farmaceutický priemysel?

Čo je lepšie? Zaplatiť veľa peňazí za lieky a prežiť? Alebo zaplatiť veľa peňazí na daniach štátu a potom zomriet týždeň na to, ako minister zdravotníctva povedal v Novom Čase, že máme veľa vakcín, liehu a aj obväzov jesto.

Fear industry

Popri celodennej náročnej práci som dnes narazil na toto pekne video z 1976. Hmm, hmm, čo mi to len pripomína.

http://www.youtube.com/watch?v=9iJLpe1tZl8


Inak, prečo prasacia chrípka a nie prasačia? Alebo bravčová chrípka? Bravčovú chrípku a päť knedlíkov prosím!

Katastrofa

No, ukazuje sa, že dávať svoje myšlienky súvisle na [elektronický] papier nie je až tak jednoduché ako sa mi na začiatku zdalo. Naposledy som sa tvorbe takéhoto druhu venoval na vysokej škole a odvtedy už uplynul nejaký ten čas. Vtedy mi to kupodivu celkom išlo - o sračkách sa ľahko píše. Horšie je, keď píšeš píšeš rozmýšľaš a formuluješ a čo z toho vyjde - opäť sračka.

To ma napadlo keď som prečítal svoj posledný výplod.

Chrípka a zlodeji a debilný svet

Pokiaľ v najbližšom čase praso-vtáčia chrípka nezabije aspoň milión ľudí, tak tipujem, že ekonomická kríza ešte dlho ostane témou číslo jedna. O chrípke neviem ani hovno. A tak trošku si tak myslím, že je dosť možné, že hystéria je trošku prifúknutá, aby sa predsa len nepozeralo na prsty ultrazlodejom prerozdelujúcim gazilióny-tintilióny euro/dolárov. Ficova a Dzurindova banda sa predsa len má ešte čo učiť - prerozdeliť pre svojich kamošov stovky miliárd je sústo, pri ktorom aj náš king Široký s jeho Váhostavom vyzerá ako malá zadková hnida. Tu sa dostávam k téme, ktorá sa bude viac-menej ťahať celým blogom --- niečo je zhnité v štáte Dánskom. Dánsko je samozrejme metafora, rozmýšľam či pre celý svet, alebo iba západnú civilizáciu. Prikláňam sa k tomu globálnejšiemu výkladu. Čiže katastrofa - celosvetový bordel a úpadok, temné časy pred nami.

Zopár úplne základných predpokladov z ktorých vychádzam.
- 99 percent obyvateľstva nemá o ekonómii ani páru
- 99 percent obyvateľstva je denno-denne okrádaná štátnym aparátom
- 99 percent obyvateľstva je presvedčených o tom, že ich okrádanie je pre nich dobré
- 99 percent obyvateľstva si cení slobodu menej ako relatívny pocit bezpečia

Moje politické a ekonomické presvedčenie by sa dalo zhrnúť zhruba takto:
- Sloboda jednotlivca je ohraničená slobodou ostatných
- Získanie hodnôt pomocou použitia fyzickej sily je neprípustné.
- Obchod je slobodná, obojstranne výhodná dobrovoľná transakcia.


Čiže s použitím mojej optiky, keď sa zanalyzujem dnešný svet, tak slovo slobodná spoločnosť je asi to posledné, čo by ma napadlo. Miesto toho mi preletí hlavou štátne násilie a represálie, obmedzovanie slobody slova, pohybu, nerešpektovanie súkromia, špehovanie štátnymi inštitúciami, násilné zdaňovanie a následné prerozdelovanie zdrojov privilegovaným skupinám, násilné obmedzovanie obchodu, násilím udržiavané monopoly, štátny korporativizmus, cielene vyvolaná inflácia. A hádam aj stačilo.

Oficiálne sa dnešnému politickému systému hovorí demokracia.

Z toho mi bohužiaľ vychádza iba jedno. Nechcem žiť v demokracii. Najmä nie v tejto, ktorá oveľa viac pripomína fašizmus, ako klasickú grécku demokraciu.